Linda Jackaničová

Potichu

Iba zabudnutá sentimentalita na kraji stola.
   nič viac a nič menej,
      vraj sme ju tam nechali
   ty a ja.
      Obaja.

Iba občasné chladné vytie hladných psov.
   Na príkrí tmy
      sa vrátim k sebe
         veselo a navždy,
   pochopím tajomstvá krehkých snov.

Iba tvoja slza, ktorá tíško spieva,
   razí si cestu a nevie kam.
Unes ma ďaleko    
      a niekam,
         kde sa nezvlieka z kože, z túžob,
            kde sa chodí po námestiach snov,
               kde sú duše plné príbehov...

...unes ma do Van Goghových zlatých polí
   budeme jeho ľahkomyseľní a roztržití čierni havrani...

Nesmelý kŕdeľ modrých dní.
   Obaja.
      Ja a ty.

Asi

Piesok Ti vošiel do duše,
   si klamaný
a sám.


Zasypaný božou vôľou,
   premenený na upíra
         z
            Nosfernetu
a opitý   
   na úkor
      tohto sveta.


Zmrazený pieskom
a tmou.

Zmrazený aj mnou.

Trpaslík

Vždy keď sa strácaš
      a padáš na zem ako záclona
v šere sa ťa trpaslíci pýtajú
      na tvoje sny a túžby bez mena...


Mlyny sa krútia
do tmy sa ozýva a kričí sneh
vzpínam ruky, božstvá mi možno odobria
   ten odvážny kúsok - tvoj smiech...

Prepožičaná duša tak páli.
   Vraj dali všetko čo mali.

Útržky tmy viac nezakryjú zlá čo boli.
Zrazu sme prázdni. Nevlastný život ti zas klame.
Nie som ja, nie je on.
Zrazu sme prázdni. Je čas zaplatiť dane.

Mlyny sa krútia, vietor už nešepká
   Zvíja sa v neistote, lístí,
V šere ti trpaslíci spytujú svedomie a sny,
   neskoro však zistíš...

že požičaná duša hrozne páli.
   Vraj dali všetko čo mali.

Vždy keď sa strácaš,
      zneistievaš ticho, klameš a padáš na prízemie ako záclona,
tuším, že sa znovu vzoprie ten môj zvyšok hviezd.
Mlyny sa krútia, vietor kvíli -
a trpaslík v kúte zastoná...


....neskoro si prišiel na to,
      že platíš hlavne za chyby, čo nikdy neboli...


            ...prebolí...

Dáma.

Vymýšľam si pravidelne a aj presvedčivo.
   Keď som dnes v noci klopala na dvere k mocným,
      nik neotváral .

      Prechladla som jedno ucho,
         počujem len šepot a vidím iba hmlu.
Logické súvislosti, ktoré vznikli v snoch mi miznú, menia sa na tmu.

Keď som dnes klopala na dvere k mocným, nik neotváral. Príbeh sa mi neodovzdal dokonca.
      Dlho nevidím a počujem len šepot. Niečo si si šepkala o mne. A o mojich vlasoch.

Bola si nádherná. Chrapľavým a roztraseným tĺkotom srdca si sa prezradila.

      Pouličné obchody s kvetmi už zhasli a kvetinárky idú domov. Poberiem sa s nimi.

Dnes určite počkám na koniec príbehov. Nech sa vyrozprávajú, máme čas. Snívam na pol duše,
presvedčivo a dôkladne. Verím si. Aj ty mi ver.

         Keď som dnes klopala na dvere k mocným - otvorila mi. Konečne som ju spoznala.

Uvidela som sa v jej očiach.

Odo dnes platím za sny, ktoré som nedopísala do konca.

Bôžikovi

V očiach máš hviezdy a na diaľnici zvanej svet
   sa ti po končekoch vlasov
      vyšplhal bôžik
až ku korienkom vlasov


Kvapky duše tvoria opozíciu
   a vyzývajú tieň
      aby nebol smutný...

Na námestiach volajúcich po tebe
   sa zakrádam najsladšie
      ako je to možné.

V očiach máš hviezdy a na diaľnici zvanej svet
   sa ti po končekoch vlasov
vyšplhal bôžik
   až ku korienkom lások.

Dlhé biele plaché sirény
   sa vynárajú,
      nebesá stoja.
Zaplavia nás nekonečné vlny
         utopených hlasov
      možno sa raz spoja

bôžik sa ti vyšplhal
na korienky vlasov...