Andrea Hanúsková

PAR SLOV O SEBE

Narodila som sa v auguste ešte pred Nežnou revolúciou, presnejšie v roku 1984. To, že písanie je môj každodenný chlieb, som si uvedomila v asi trinástich rokoch pri pokuse o dievčenský román, ktorý našťastie stroskotal. Bol totiž príliš depresívny... Vyštudovala som najskôr gymnázium, potom dokončila UCM v Trnave, kde som študovala masmediálne štúdiá a dostala sa k ďalšej svojej srdcovke a to filmu. Niežeby som dovtedy žiadny film nevidela, ale zrazu som sa naň dívala inými očami. Od skončenia školy sa potácam svetom a snažím sa nájsť svoje "poslanie". : ) Pracujem a organizujem... A píšem, maľujem a fotím. Čo sa publikovania týka, toho za sebou nemám veľa. Možno by aj bolo kde, možno nie, neviem, možno sa len nehodím. A možno len neviem nájsť niekoho, kto by ma publikoval.

SÚD

V sieni bolo tichučko. Sedela som pred obecenstvom ľudí, ktorí ma už dávno predtým, než sem vkročili, odsúdili. Upierali na mňa prižmúrené pohľady. Sem tam zafuneli, pokašliavali, posmrkávali.
Ruch, šum a buchot nastal v ten presne načasovaný okamih pravdy. Všetci povstali, vrava povstala, do súdnej siene vkročilo päť postáv bez hláv.
Ja obžalovaná.
Postavy poškodenými a žalujúcimi.
A bola to skutočne moja vina. Súd prebehne rýchlo. Som bez šance.

Všetko sa to začalo pred niekoľkými mesiacmi, keď k nám do malého mestečka prihrmotal pestrofarebný, hlučný a preveselý cirkus. Postavil obrovitánske atrakcie, rozostavil kolotoče, rozpínal sa do výšky i do šírky. A mestečko zamestnal tak, že všetci do jedného nalepili svoje nosy na ostnaté ploty chrániace cirkusové poklady.
Ľudia s dôverou skladali z krku svoje hlavy a vešali ich na krútiace sa kolesá, padajúce húpačky, točité schodiská, adrenalínové výťahy a laná, pískajúce vláčiky a fučiace umelohmotné zvieratká.
Ich telá zatiaľ postávali obďaleč pozorujúc svoje hlavy, pofajčievajúc svoje dymiace cigaretky či lížuc presladené lízanky, chrúmajúc slané pukance, prepečené kurčatá, mastné slaninky, tvrdé kôročky, lepiace cukríky alebo pijúc medoviny od výmyslu sveta.
Žene pri mne v krku zabehla jedna z týchto dobrôt. Jej hlava priviazaná k húpajúcemu poníkovi zdesene nadvihla obočie, prevrátila oči a otvorila ústa vo výkriku.
Priskočila som teda k nej a do otvoru v krku strčila celú ruku. Snažila som sa nahmatať tvrdú sladkú guľu, ktorá sa chystala upchať krk a priviesť smrť. Preto som si aj ja nerada odkladala hlavu z krku. Nikdy neviete, čo sa môže stať.
Raz si napríklad dvaja malí chlapci pohadzovali svoje hlavy na detskom ihrisku, keď tu zrazu jeden z nich ustrnul a spadol na zem. Spustil sa krik, jačanie, všade samé sirény. Sanitka prišla takmer neskoro. Chlapčekovi vytiahli z krku veľké hovno. To okolo letiaci vták si iba vo vzduchu uľavil a trafil sa chlapcovi priamo do otvoru krku.
Ako vravím, nikdy neviete, čo sa môže stať. Hlavu som si teda na krku riadne strážila. Lenže... Odolať tak úžasným cirkusovým atrakciám..?

Žena ma od samého šťastia vyobjímala. Keď si nasadila hlavu späť na krk, obdarila ma bozkami na obe líca. A vtedy ku mne pristúpil vedúci kolotočov. „Vidím, že máš hlavu na správnom mieste. Potrebujeme jedného obsluhovača húpačky. Berieš?“
No povedzte nie.
Šťastná ako blcha pri krvi a zhypnotizovaná nevídanou krásou, hlukom, hukotom, pulzovaním a hudbou čarovného cirkusu som sa aj ja stala jeho súčasťou.

Obsluhovať húpačku nebolo ťažké, zložité či krkolomné sa naučiť. Stačilo špagátik prevliecť cez otvory na temene hlavy, vytiahnuť ich otvorom vzadu hlavy a hlavu poriadne obviazať. Húpačka hlavy vyniesla vysoko dohora a spustila ich strmým pádom dolu. Predtým, než sa hlava mala dotknúť zeme, ju húpačka znovu vyniesla hore až sa hlava na špagátikoch takmer dotkla oblakov.
Telá bez hláv pri mne stáli a tlieskali, potľapkávali ma po chrbte ako sa tešili svojim výskajúcim hlavám. Stačilo len pravidelne stláčať červený gombík, aby húpačka naberala dostatočnú rýchlosť.
Bola som pyšná na seba ako súčasť tohto adrenalínového cirkusového, kolotočového umenia. Aj vedúci bol so mnou spokojný.
A vtedy na scénu vstúpili tri ženy a dvaja muži. Jeden milenecký pár a traja priatelia. Dojedali cukrovú vatu, keď začuli moje pozývanie na húpačku. „O vaše hlavy je bezpečne postarané! Doprajte im nezabudnuteľný zážitok! Nechajte ich dotknúť sa neba a následne padnúť až do pekla!“ Kiežby som vedela, akú pravdu to hovorím. A ako sa moje šťastie a blaženosť blížia ku koncu.
Odobrala som všetkým piatim hlavy, cez diery navliekla špagátiky, uviazala a pripojila k húpačke. Boli trochu vystrašené a neisto sa dívali k svojim telám. Tie im však ukazovali vztýčený palec a zamávali.
Už keď som spustila húpačku, všimla som si, že niečo nie je v poriadku. Húpačka bolestne zavŕzgala, zakvílila a špagátiky zapraskali. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť v domnení, že je ešte len predpoludnie, toto sú dnes moji prví zákazníci a húpačka sa už nejako potrebuje rozbehnúť a rozhýbať, „pretiahnuť si kosti“.
Hlavy vyleteli vysoko k nebesiam a ich výskot zanikal v ruchu cirkusu. Potom sa ich dráha zmenila a strmo padali dolu. Stlačila som červený gombík. Lenže húpačka sa na polceste zasekla a špagátiky pretrhli. Jazda sa stala jazdou smrti.
Telá sa od zdesenia chytali za krky, hlavy vrešťali rútiac sa k zemi a ja som v panike trieskala do červeného gombíka a kričala o pomoc.
Keď hlavy dopadli na zem, roztrieštili sa lebky, vytryskla krv. To však nebolo všetko. Niektoré z nich by sa ešte mohli zachrániť, nebyť môjho trieskania do červeného gombíka. Húpačka sa nepravidelným a náhlym prívodom energie zlomila a zrútila sa na hlavy, ktoré rozdrvila na kašu.
Telá klesli na kolená a od zúfalstva bili rukami do zeme. Päť tiel takto ostalo bez hláv. Potácali sa bezcieľne okolo húpačky, ruky naťahovali za svojimi stratenými hlavami. Zbohom naše hlavy.

A ja som tú svoju v ťaživom pocite viny sklonila a vypočula si verdikt.

VAN

Slnko dráždivo pálilo. Jeho lúče blúdili krajinou ako svetlá bláznivých reflektorov strateného a vystrašeného auta s bielym pásom na ľavom boku.
Keď lúč na chvíľku zastal, zem na tom mieste vyprahla, spálila sa, ale už nie dobronzova, ostali len čierne kruhy. A ľudia sa im vyhýbali ako kyslým kvapkám dažďa.
Stála som sama. Uprostred poľa. Tam, kde som sa možno pred chvíľou narodila a kde som žila. Zahľadela som sa do diaľky a rukou zacláňala a chránila si oči pred prudkým slnkom. Na tele som mala pár vypálených čiernych dier. Uhla som sa príliš neskoro...
Bola som fascinovaná. Stála ani primrazená. V diaľke zazrela som nahú ženu. Štvornožky sa ku mne pomaly približovala, uhýbala raz na ľavú, raz na pravú stranu, no nie pred slnkom... Celú pozornosť venovala len a len kvetom. Za ňou ostávala zelená pustatina bez pestrých farieb, ktorými ju predtým všakovaké hlavy kvetov obdarovávali. Len sklonila hlavu, čelo zastreli jej bohaté kučeravé vlasy farby ľanu. A keď ju zdvihla, hlávka kvetu zmizla. Odhrýzala ich a pažravo hltala. Bola už takmer pri mne, keď som sa zamilovala. Oči mala farebné, vlásky bujné, ťahala ich za sebou po zemi, avšak bez štipky špiny či prachu. Telo mala pokryté veľkými bradavicami, z ktorých trčali nebezpečné tŕne. Slnko sa jej ani nedotklo, žiadna vypálená čierna diera...
Bola prekrásna.
Obišla ma a spod nohy mi zubami odtrhla kvet sedmokrásky. Začala som kráčať za ňou. A nasledovala som ju veľmi, veľmi ďaleko, vyhladnutá, dehydrovaná, špinavá, unavená. Ani noc ju nezastavila. Neskryl sa pred ňou žiaden kvet. Neušetrila nič farebné a krásne.
Nevedela som, či vnímala moju prítomnosť. Či jej bola ľahostajná, či sa jej protivila. Ani raz sa za mnou neobzrela, nevydala ani hláska, jej ústa boli vlastne uspôsobené len požieraniu nevinných farieb lúk, lesov, polí, záhrad, domov...
Až raz, po dlhom čase som sa odvážila konečne priblížiť, keď sa sústredila na skupinku divých makov. Čupla som si k nej, prehovorila som akési hlúpe slová a snažila sa dotknúť jej nádherných vlasov.
Vtedy na mňa zaútočila. Tŕňmi na rukách prebodávala a trhala moje bezmocné telo. Nebránila som sa. Zdalo sa mi to márne, zbytočné. Krv postriekala zelenú trávu, splynula s divými makmi, pošpinila mi tvár... Jej krásnych vlasov sa však ani nedotkla. A ja som sa v bolestivých grimasách na ňu ani neusmiala...

ANANA

Otvorila oči. Sedela uprostred izby, len na okamih zaspala. Pošúchala sa na čele a rozhliadla. Bola ešte malým dievčaťom. Vlásky jej nechali narásť len po lopatky, riedka ofinka, nevinná detská tvárička. Zvedavo pozrela na dve protiľahlé steny posiate rybími šupinami. Vstala, priblížila sa, prstíkmi prešla po mazľavých šupinách. Pozrela doľava, doprava – nič. Chcela si jednu šupinu odtrhnúť, ťahala, namáhala sa, šupina držala namieste.
Niečo zaujalo jej pozornosť. Pristúpila k bielej nezaujímavej stene a pritisla k nej ucho. Zvraštila obočie. A vtedy pocítila strašnú túžbu. Položila na stenu dlane oboch rúk. Cítila, že v stene bije srdce. Pritisla k nej svoje detské pery. Zažmúrila oči, možno niečo zazrie. Videla len tmu. No bola si istá, srdce počula. Ten tlkot jej jemne, až nerozoznateľne odrážal dlane rúčok od steny. Odtisla ruky a prezrela si nechty. Potom sa nadýchla a nechty prstov zaborila jedným švihom hlboko do steny. Začala trhať, nechtami škriabať, tĺcť do bielej steny. Omietka padala na zem, prach sa víril, dievčatko zúrivo a túžobne škriabalo.

Otvoril oči. Sedel uprostred izby, len na okamih zaspal. Pošúchal sa na čele a rozhliadol. Bol ešte malým chlapcom. Vlásky mu nechali narásť len po lopatky, riedka ofinka, nevinná detská tvárička. Zvedavo pozrel na dve protiľahlé steny posiate rybími šupinami. Vstal, priblížil sa, prstíkmi prešiel po mazľavých šupinách. Pozrel doľava, doprava – nič. Chcel si jednu šupinu odtrhnúť, ťahal, namáhal sa, šupina držala na mieste.
Niečo zaujalo jeho pozornosť. Pristúpil k bielej nezaujímavej stene a pritisol k nej ucho. Zvraštil obočie. A vtedy pocítil strašnú túžbu. Položil na stenu dlane oboch rúk. Cítil, že v stene bije srdce. Pritisol k nej svoje detské pery. Zažmúril oči, možno niečo zazrie. Videl len tmu. No bol si istý, srdce počul. Ten tlkot mu jemne, až nerozoznateľne odrážal dlane rúčok od steny. Odtisol ruky a prezrel si nechty. Potom sa nadýchol a nechty prstov zaboril jedným švihom hlboko do steny. Začal trhať, nechtami škriabať, tĺcť do bielej steny. Omietka padala na zem, prach sa víril, chlapček zúrivo a túžobne škriabal.

Stena sa pod nechtíkmi a prstíkmi rozpadávala, tvorila sa v nej jedna veľká škaredá diera. Stena však nie a nie padnúť, diera nie a nie sa preboriť. Nastala tma.
Ale len na chvíľu, pretože vnútri izby bez okien sa zablysol blesk. Ožiaril izbu a hneď zhasol. A opäť. Dievčatko poľakane cúvlo. Stena, do ktorej pred malou chvíľkou zabárala svoje prstíky, zmizla. Pred očami sa jej zjavila tá istá izba, tie isté steny so šupinami, tá istá podlaha, tá istá popadaná omietka, ten istý obraz jej prázdnej izby. Avšak pri stene nestála ona, nestál tam jej obraz, stál tam malý chlapček. Aj ten odstúpený od steny, aj ten s tým istým podeseným výrazom na tvári, rovnako zdvihnuté ruky, rovnako krvavé nechty špinavé od omietky, rovnaké oči, vlasy, ústa, tvár, len oblečenie mal chlapčenské, chlapčenské črty. Na chvíľu obraz zmizol v tme, lenže zablesklo sa opäť a dievčatko opäť zazrelo všetko stáť tak ako doposiaľ. Zrazu sa pomaly pohla k stene, ruky jej ovisli. Rovnako sa k stene priblížil aj chlapček, ruky padajúc k telu. Vydesení, roztrasení, rýchlo dýchajúc, srdce im hlasno bilo. Keď už boli takmer tesne pri sebe, obaja zastali. Dievčatko dvíha tak ako chlapček jednu rúčku – ona ľavú, on pravú. Rúčky sa dvíhajú, ťahajú sa k sebe, chcú sa dotknúť. Obe rúčky váhavo vystrkujú ukazováčik. Otvárajú sa ústočká v očakávaní. Ona si zahryzla do pier, on si zahryzol do pier. Už sú ich prsty tak blízko seba, počkať malú chvíľu, dotýkajú sa.
No umelé svetlo sa rozsvietilo. Blýskanie skončilo, izba znovu svieti. Pred dievčatkom s natiahnutou rukou opäť biela stena s načatou dierou, pred chlapčekom s natiahnutou rukou opäť biela stena s načatou dierou. Dievčatko otvorilo ústa do kriku, chlapček otvoril ústa do kriku. Ale krik sa neozval. Obaja sa posadili uprostred izby, sklonili hlávky, tváre zaborili do rúk... Zaspali, ale len na okamih.

LAMPA

Bolo mrazivé ráno. Lúče oslepujúceho slnka hladili tváre, rušili spánok. Jeden po druhom sa zobúdzali, otvárali oči, pretierali si ich päsťami, každý jeden ako malé dieťa, ktoré práve vyšlo z lona svojej matky. Jedna ruka vytiahla sa spod periny a zastavila rušivý budík, jeho sen odišiel. Dvihli hlavy a povychádzali zo svojich domovov. Dvere dokorán. Stáli na priedomiach a dvihli hlavy k oslepujúcemu slnku. Zaclonili si oči a neverili. Mĺkvi, zmrznutí v tom mrazivom ráne. Biela obloha, biele slnko. Ani jeden obláčik.

Čakárne sa zaplnili, lekárov však nikde. Všetkých zasiahlo zúfalstvo, strach, mestami preletela panika, chaos zmocnil sa ľudských duší. Jej vlasy neboli červené, dívala sa na svoje ruky, ako na ne dopadal biely dážď. Jej pokožka nesčervenela od mrazu, nezbronzovela od slnka. Bola šedá. S tmavošedými alebo bledošedými fľakmi. Žilky neboli modré ani fialové, lak na nechtoch nebol ružový. Dážď jej starostlivý mejkap rozmazal na čierno, bielo a šedo.

Svet sa zmenil. Farba vyprchala. Prestal byť farebný. Žiadna červená, žiadna modrá, žiadna zelená, fialová, oranžová, ružová, tyrkysová, béžová, hnedá, žltá. Len oslepujúca biela, oslepujúca čierna, oslepujúca šedá. A ich oslepujúce odtiene.

„Čo to znamená?“ spýtala sa, no jej starý otec neodpovedal. Pokýval hlavou, no svoje myšlienky nahlas nevyslovil. „Tak je to,“ zašepkal. „A tak to bude.“ Jej šedé vlasy, starostlivo pestované, boli navlas také ako ostatných. Tamtá ich mala úplne biele, tamten čierne. Ona šedé.

Zaplnili sa rádiá, televízory, noviny, politici diskutovali, ľudia sa zhromažďovali, všetci hľadali odpovede na otázku, kam sa podela farba. Čo sa to stalo s ich svetom. Napokon rozhodli, že svetom otriasol vírus, ktorí z jedného dňa na druhý oslepil naše oči. Následne sa hľadal zdroj tohto záhadného vírusu, ktorý nezaregistroval ani jeden lekár. Prečo nik nič nezbadal? Odkiaľ sa ten vírus vzal? Mocní sveta sa podozrivo dívali jeden na druhého. Bola to chemická zbraň? Dielo prírody! Kričali veštice. Teroristi! A začali vojny.

Bomby oslepujúco biele, zbrane oslepujúco čierne, šedo rozrytá zem. A ľudia sa zničili. Povstala z prachu nová generácia. Jej starý otec neprežil, neprežila jej matka, jej súrodenci, neprežili jej priatelia. Ostala sama a bola súčasťou novej generácie, stará ako jej starý otec, keď pokýval hlavou, skrývajúc pred ňou svoje myšlienky. Dala život chlapcovi, ktorí sa nikdy nezačuduje, prečo je svet vôkol neho šedý, čierny a biely. Ktorý bude slová zelený, modrý či červený chápať iba ako vyjadrenie niečoho abstraktného, no viac už neexistujúceho. Učebnice sa zaplnili vysvetleniami a prirovnaniami k pocitom, ktoré by mohli farby zachovať. Cítim sa modro a cítil sa múdro. Cítim sa červeno a cítil hnev alebo vášeň. Cítim sa žlto a cítil teplo. Cítim sa zeleno a snažil sa vyliečiť z nepríjemnej choroby. Cítim sa bledozeleno a dúfal, že urobí skúšku. Cítim sa tmavozeleno, keď som držal v ruke zbraň a cítil sa čierno, keď pripravil o život desiatky ľudí. Toto nie je jeho poslanie a vrátil sa späť k matke, prenasledovaný ako zbeh. Bol na zozname nepohodlných a tak zinscenoval svoju smrť. A zmizol z verejného života. Matka ho ukryla hlboko v zemi. A tam pokračovala v učení svojho syna o minulosti.

Ľudia si zvykli, generácie, ktoré pociťovali žiaľ za farbou najviac, boli preč, mŕtve. Nové generácie pracovali so všetkými odtienkami šedej – od čiernej po bielu. Umelci ju kombinovali, vytvárali harmóniu i chaos. Pracovali s tvarmi a tvarom priraďovali bielu a čiernu, vytvárali ilúziu svetla a tieňa. Vytvárali ilúziu hĺbky. Vytvárali pocity a spomienky. Pracovali s plochami, geometrickými tvarmi, pracovali s líniami a kruhmi, priamkami a krivkami. Svet sa stal bohatý a šťastný. Šťastný vo vrchole umenia, aké sa mu podarilo dosiahnuť len za pomoci čiernej, bielej a šedej.
Syn môj, na jej niekdajších rukách, bielych od mladosti, objavili sa ryhy staroby, čierne ako jej čierne oči, ktoré mali ešte viac sčernieť, keď sa stretne so smrťou. Tešila sa na slnko, pretože ju opäť obšťastnilo príjemným teplom a v spomienkach sa jej rozihrali lúky plné farieb. Keby si len dokázal nahliadnuť do mojich myšlienok, šepkala mu, keď bol ešte malý. A on ju počúval, s túžbou oživiť pre svoju matku tieto momenty predtým, než poslednýkrát položí svoju hlavu na jeho plecia a on pod svojimi prstami pocíti pulzovať v nej slabnúci život.

Nevedel si predstaviť svet iný, než bol. Ale chcel. Chcel vidieť, ako videla svet jeho matka. A tak sa pustil do práce, nečinnosť utečenca by ho pripravila o rozum. Baktérie, vírusy? Príroda či chemické zlúčeniny? Všetky tajomstvá skrývali sa za dverami do podzemia. Pomaly, jeden schod za druhým sa približovala k tým dverám. Opierala sa o zábradlie, ťažko dýchala. Takmer sa jej vyzula papučka, pančušky zohrievali jej ľadové nohy. O chvíľu, ešte krôčik. Zaklopala a on jej otvoril. Pomohol jej dovnútra, posadil ju do kresla, ktoré tu mal vždy pre ňu prichystané. Miloval svoju matku, tak veľmi. Pohladil jej šedé vlasy. Biele vlasy. Jej čierne oči skrývali toľko záhad, vzácnu minulosť.

Pracoval deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, jeho sily bojovali s rokmi, jeho matka bojovala s večnosťou. Nedovolili si vzdať sa. A nadišiel ten deň. Malý okamih, ktorý ohúril zoslabnuté oči starej, prastarej ženy. Syn ju priviedol k malému stolíku, posadil za kreslo a rozožal malú lampu. „Tak je to správne?“ A jeho obdiv obrátil sa k jej nadšeniu.

Rozožatá lampa slabo osvetlila svoje okolie, svetlo sa rohov miestnosti ani nedotklo, no kam jeho lúče dopadli, tam zmenilo bielu, čiernu a šedú. „Je to vôbec možné?“ Plakala stará žena. „Poznávaš tie farby?“ Vo svetle, ktorým lampa žiarila, hralo všetko farbami. Stolík lesklý hnedý, zelená stolička, bledomodrá podlaha, oranžový koberček, bledoružový panáčik, medená lyžička. „Ako je to možné?“ Neverila vlastným očiam. „Tak predsa sme všetci neochoreli? Nebol to vírus, čo oslepil naše oči? Nebola to choroba, čo zmenila nám videnie? Nebola to chemická reakcia, čo zabila všetky farby, vycicala ich priamo spred našich očí? Nebol to trest prírody, ktorú sme ničili?“
„Neviem matka. Nespoznávam to, čo vidíš.“ A matka mu pripomenula historky z detstva, príbehy o farbách. „Som šťastná, syn môj.“ „Som šťastný, pretože si šťastná, matka.“

Sedela tam celé dni a noci a dívala sa. Len sa dívala a dotýkala sa vecí, dotýkala sa ich, ako keby v tom dotyku mohla zacítiť farby. Podľa neho verila, že ich cíti. No nebol to predsa klam, ktorý zmizne v momente, ako lampa zhasne? Tie farby predsa neexistujú a to veril, no nie jeho matka. Pokúsil sa predstaviť si, aký by bol svet, keby tie zvláštne neznáme odtiene boli vidno na každom existujúcom predmete. Mali aj ľudia farby? Mali ich zvieratá? Malo ich slnko?

Nie dlho po smrti matky uzrel objav čarovnej lampy svetlo sveta. Ľudia híkali, výskali a preklínali. Nie veľa bolo takých, čo niesli v hlave učenie o farbách a fakt, že skutočne existovali. Nevedomých bolo viac. A tí považovali toto kúzlo za zlo. Biela je tá správna! Čierna je tá správna! Šedá je tá správna! Toto je zlo, je to choroba, sú to kúzla, klamú ľudí. Ukazujú im, čo neexistuje a zavádzajú, nútia ich veriť niečomu, čo neexistuje.

Nie, kričali ďalší. Dojmy farby síce nemožno chytiť, ale tento objav je raritný, možno práve táto lampa núti vidieť veci také, aké v skutočnosti sú! Neoslepuje oči fádnou bielou, fádnou čiernou, fádnou šedou. Dáva veciam krásu farieb. Netreba sa spoliehať len na línie, tvary. Svetlo a tieň môžu mať zrazu farbu, hĺbka môže byť vyjadrená inak!
Mocní sa chceli zmocniť. Tie „farby“ ako ich nazývali iní, nemajú byť predsa určené pre každého. Len pre vyvolených! Za dívanie sa má byť zaplatené! Kto je vlastníkom?

No on nesúhlasil. Lampa patrí jeho matke, on ju vytvoril pre ňu a po jej smrti ju zdedil. Lampa mu pripomína matku. Jej minulosť, jej predchádzajúci život a svet, v ktorom žila a ktorý sa nášmu podobá len vďaka lampe. Nepredá ju... Tak ju ukradli. Ukoristili, ulakomili sa, začal sa hon na lampu. A začali sa vojny. Vojny pre farby. Lampa zmizla. Nikto nevedel kam. Nikto nevedel, kto je jej momentálnym majiteľom. Jej tvorcu chytili a popravili. To on všetko spôsobil, on bol vinníkom tohto stavu. On narušil pokoj a šťastie a spokojnosť a zničil umenie, zničil dojmy, zničil farebnú skromnosť.

Ľudia sa nezaujímali o tvary a línie a krivky a kruhy a plochy. Hľadali lampu, chceli farby, každý jeden z nich chcel mať lampu doma, chcel sa kochať vo farbách, čítali sa učebnice o farbách, vychádzali knihy o farbách, encyklopédie, biografie, beletria. Ľudia modlili sa k farbám. Modlili sa k lampe. Vedci po nej bažili, chceli vedieť, na akom princípe funguje. Chceli vyrobiť viac takých lámp, chceli vyrobiť obrovskú lampu, ktorá by tu bola miesto slnka, osvetlila by celý svet a dala mu farby. Každý však musí dennodenne platiť, energiu zeme využijú na to, aby lampa vydávala svetlo neprestajne...

A lampa sa našla. A vedci vyrobili jej kópiu, obrovitánsku, monumentálnu., kolosálnu. Postavili ju nad spojené svetadiely a napojili na energiu Zeme pre jej večnosť. A postavili tienidlo, ktorým zabránili Slnku dávať Zemi svetlo. A Zem sa dostala do tieňa. Svetlo Slnka zmizlo. Existovalo len svetlo Lampy. Učebnice sa zmenili. Už nie Slnko bolo zdrojom svetla. Ale Lampa. Lampa, zostrojená podobne ako tá pravá a jediná lampa umiestnená do múzea a odpojená, pretože jej svetlo už nebolo potrebné. Lampa nad Zemou bola presne naprogramovaná. Určovala, čo bude mať akú farbu. Určovali ľudia. Títo budú červení, títo modrí, tamtí zelení a hentí žltí. A začali si od farieb odvodzovať mená. Odlišovali sa farbami. Svetadiely sa pomenovali podľa farieb ľudí. Mestá sa premenovali podľa farieb ľudí. Premenoval sa fauna aj flóra.

Jej starý otec bol popravený. On bol pôvodca, on bol ten, komu boli vďačný, alebo ten, koho preklínali. Pamätám si, ako som sa k nemu priblížila tesne pred jeho popravou. Ako som sa ho na to spýtala. „Čo to znamená?“ A on len pokýval hlavou, neprezradil mi svoje myšlienky, odpovedal si na vlastné nevyslovené otázky. „Tak je to,“ zašepkal. „A tak to bude.“ A odťali mu hlavu.

Zadívala sa na svoje ruky. Jej mesto sa vyhlásilo za Červené. Jej ruky boli červené, nechty červené, žilky červené, vlasy červené, oči červené, chĺpky červené, pleť červená, topánky červené, červené oblečenie, jej zuby boli červené. A cítila chlad. Červený chlad. Kvapky dažďa stekajúce jej po rukách a vlasoch boli červené. Keď cestovala po svete, dážď menil farbu podľa mesta, cez ktoré práve prechádzala. Vedci pokračovali vo svojej práci. Začali farby kombinovať. Vytvárali nádherné odtiene a najrôznejšie zmesi. Jedno sa páčilo jedným, druhé druhým. Mestá sa nechceli podobať. Chceli byť jediné a originálne. Nezáležalo na tvaroch, líniách a plochách. Nezáležalo na svetle a tieňoch. Záležalo len na farbách. A tak začali vojny.

Jej syn bol ešte maličký, no od momentu, kedy prvýkrát otvoril oči, zadíval sa na Lampu a horko plakal. Keď rástol, díval sa na Lampu. A svoj život obetoval za Lampu. Nenávidela ju tak veľmi, ako veľmi bola spätá s jej a jeho životom. Jej syn sa stal buričom. Nenávidel Lampu, chcel svetlo, chcel Slnko. Zem totiž umierala. On to videl, videl to v piesku, v zemine, ktorá mu bez života tiekla pomedzi prsty. Videl to v stromoch, ktoré neodpovedali na jeho volanie. V živici, ktorá bola jedovatá. Videl to v infraštruktúre a urbanizácii všetkých dostupných kútov, plôch a hĺbok tohto sveta. Videl to v novej civilizácii, ktorá zabudla na minulosť a tešila sa farebnej budúcnosti, farbistej výstavbe a farbami hýriacej modernizácii nového tisícročia farieb.

Počet jeho prívržencov rástol, rástlo nadšenie pre Slnko. Rástla nenávisť k Lampe a k tienidlu. A ľudia sa vzbúrili a tienidlo zničili a Lampu odpojili. A Zem zalialo svetlo Slnka.

Zem sa kúpala v krvi, násiliu, vyčerpaní. Zem nebola vidno, pretože bola kompletne zastavaná. No sila svetla, na ktoré si Zem a jej obyvatelia odvykli, prispôsobený na Lampu, zmietla všetko, čo jej stálo v ceste za Zemou.

V tom momente, ako sa dotkla Zeme, Zem zakričala v bolesti. Otriasla zo seba hrubú vrstvu oblečenia, do ktorého ju ľudstvo zabalilo. Ponorila sa do svetla a zmyla svoje rany, zmyla špinu, prach, zmyla minulosť a prítomnosť a zmenila plánovanú budúcnosť. Lampa zhorela, zhorelo tienidlo. Sila svetla bola taká oslepujúca, že spálila ľuďom zrak.

Na Zemi sme ostali ako slepci. Bolo len Slnko, Zem a Slepci. Sme novou generáciou, ktorej osud sme sami určili. Určili ju naši predkovia, určili ju naše kroky.

Kľakla som si na zem. Cez prsty som si nechala prechádzať piesok a privoňala si. Bola to lahodná vôňa, lahodná a vyčerpávajúca, pretože takú vôňu si nikto z nás nepamätal. Položila som dlane na zem a cítila som, ako pod ňou pulzuje život. Na prsty mi vyliezli mravce a začali s mojou rukou bojovať. Bolo to krásne, pretože som zacítila nefalšovanú bolesť. Pritlačila som ucho k stromu a cítila som, ako cezeň prechádza živica. Cítila som jeho prekrásnu vôňu. Pach tepla, neznáma vôňa rastlín zvláštnych tvarov.

Zacítila som dotyk neznámeho človeka. Jeho ruka bola stvrdnutá. Držali sme sa a priblížili jeden k druhému. Pritisli pery jeden k druhému. Bola to mužská vôňa a on zacítil moju ženskosť. Objali sme sa a stáli sme na zemi. Všetko navôkol voňalo. Zapamätala som si ho a odvtedy rozpoznala dotykmi, nosom a sluchom jeho prítomnosť. A nikdy sme sa neopustili. Žili sme jeden vedľa druhého v harmonickej symbióze s prírodou a miestom, na ktorom sme si vybrali žiť. Láskali sme jeden druhého a láskali sme našu zem. Občas sa na nej objavili ďalší ľudia, podávali sme si ruky, hladili sa po vlasoch a po lícach, plakali spolu a spolu sa tešili návšteve. Boli sme súčasťou zeme a ona nás prijala, a ako sme sa my starali o ňu, starala sa ona o nás. Spievali sme, keď sme začuli spev vtákov. Bojovali sme, keď bolo treba bojovať proti zverom, ktoré nás napadli. Tak to malo byť. A tak to bolo. Pretože sme boli šťastní a milovali sa navzájom.

„Čo to znamená?“ spýtal sa ma môj syn. Nemohla som mu odpovedať. Moja hlava bola plná myšlienok, plná skúseností a príbehov, plná minulosti a prítomnosti. Pokývala som hlavou a pohladila ho po líci. „Tak je to,“ zašepkala som. „A tak to bude.“