na další stranu
Juraj Kuniak
PRECHÁDZKA S PAULOM KLEE
Vziať čiaru a ísť s ňou na prechádzku.
To podstatné je vo vnútri, hovoria mystici,
ale rovnako podstatné je vonku:
Úchvatné letné nebo, dva vyšľahané oblaky,
na sýtozelenom pozadí oslepujúco žlté pole.
Mŕtvy bod prekoná línia. Nabrať dych na plochy,
hladké a šrafované: prvé dojmy z miesta.
Vzdialene hrmí. Neviditeľní kulisári zmenili scénu.
Nájazdy ovadov pred búrkou, zúrivosť,
vraždenie: chaotická linka.
Blesk na horizonte: kľukatá čiara.
Nastavujem tvár dažďu. Paul si všíma utekajúce
dievča s kučeravými vlasmi: špirálovitý pohyb.
Zjaví sa most: rad oblúkov. V jeho skicári
sa objavujú najrozmanitejšie línie,
slabnúce a mocnejúce, zadržiavaný a členený pohyb,
protipohyb. Dážď to rozpíja. Priestorové cítenie
sa stupňuje. Pri návrate do mesta pletivo, murivo.
Hlas. Mnohohlas. Cudzia tvár. Pozdrav úsmevom.
Nad nami sa objavujú hviezdy: rozosiate body.
Maliarov strom rastie z koreňov, ale jeho koruna
je výlet do krajiny lepšieho poznania. Vzbĺknutie,
usmernené rukou. Symfónia foriem. Dobrá vec
ako vedúce vlákno i v húštine a za súmraku.
Radostná rovnomernosť. Celok.
|
