na další stranu
Juraj Kuniak
STRATENÝ VO VEĽKOSTI NEBA
SPOZNÁVANIE
Na modrom pozadí
strom, ošľahaný vetrom,
obrastený lišajníkom,
takmer bez zelene,
nemá plody, iba sokola.
BRALO
Ako sa mení krajina,
do ktorej som sa narodil.
Stromy ustupujú a chradnú,
drevorubači zničili hniezda volaviek,
z aleje topoľov sú rady pňov,
cesty lemujú kríže po nehodách,
bralo sa týči do výšky
a mlčí.
Jedného dňa si odkašle
obrovským výlomom.
SÚCIT
Nízke slnečné svetlo zneisťuje.
Dlhé tiene, drsné poryvy vetra,
samota roviny strácajúcej dych.
Mráz si brúsi zuby na vodu,
horizont pripomína rovnú čiaru,
šípky sú ako kvapky krvi
na zúboženej škrupinke.
Vyčerpané telo krajiny,
nech ho už prikryje sneh!
FIALKOVÉ ÚDOLIE
Žiadne slová, toto je neha.
Mlčanie z nevyslovených slov.
V mrazivom ráne pod vysokým nebom
čakajú na milosť, že niektoré z nich platí.
11. 1. 2009
ODVÍJANIE
Záber do divočiny,
fosforeskujúce pne a mušky,
svetielkujúca kvetena na hladine jazera,
obrysy lián, papradí a živý pohyb medzi nimi,
neznáme kraje plné prekvapení,
mäsožravých rastlín, tigrov, hadov,
s nahými bytosťami, práve vyhnanými z raja,
ktorým sa lesknú oči v húštinách
a tak sa boja,
čo bude teraz, o chvíľu a potom,
že mimovoľne, prvý raz v dejinách,
vyceria zúbky.
CHOROBA NEVYSPELÉHO KMEŇA
Sám sebou oslabený snaží sa
pohnúť z miesta, iba sťažka sa zbližuje
s myšlienkou, že žiaden úder mysle nie je
dosť silný na to, aby sa prekonal, silou kultúry
vyrástol z tohto položenia, kde úprimnosť
voči sebe samému je slabosť a jediný
prijateľný spôsob života
je výpad, úskok, boj.
OTEC
Steblá mladej trávy rozsvietené rosou,
stádo oviec rozptýlené na šťavnatej pastve,
hlboké, temné, zádumčivé lesy za nimi,
čnejúca hora, jej ešte zasnežené telo,
skús to namaľovať,
nabádal ma otec nad bielym výkresom
a akoby už pre seba dodal:
Obloha je otvorená kupola,
trilok škovránka je čiara.
Košice, 1962
BLÍZKOSŤ
Pri mojich nohách pes, uprene
hľadí na mňa, ja na hviezdy.
Možno vie, o čom mlčia.
Vesmír sa trblieta v hlbokom pokoji.
Do rána môžem zomrieť.
PAT
Umierajúce leto
vie o mne viacej
ako ja,
šarkan, stratený
vo veľkosti neba,
plachetnica, čo v bezvetrí
nevie nabrať smer.
ZÁHRADNÍK
Pristúpiť k stromu
v januárovom spánku.
Prihovoriť sa mu,
vyrezať z neho vrúbik.
V chladničke v kúsku vaty
ustlať mu do jari.
UVOĽNENIE
Skús si spomenúť
na nejakú maličkosť,
žiadnu obludu v predstavách
neprebúdzaj k životu,
lupienok jabloňového kvetu
v tvojej mysli
je mocnejší
ako medveď za kopcom.
NÁDEJ
Nebola nahnevaná, len veľmi smutná
nahá jazdkyňa1 v studenom vesmíre
na spodnej strane vetra,
čo prestupuje z jedného dňa do druhého
cez prázdne noci, plné zvíreného prachu,
ponechaná samote lesov a plání,
tieňohrám v krajine bez horizontu,
tak beznádejne živá.
1 Lawrence Ferlinghetti
DRUHÁ ADVENTNÁ NEDEĽA
Stále tie isté popáleniny, omrzliny,
rovnaká necitlivosť sveta, nové
zakázané slová (otec, mama), ďalšie
bábätko v schránke pre odložené deti.
Hora hučí, nešumí, nie je to prejav tíšiny,
po akej túžim, dojča sa nehrá nad dierou hada,
leopard si neľahne vedľa kozliatka,
chlapec sa musí báť siahnuť na hrivu leva.
SYN
Zostúpil do nížin, kde v odpovedi
nezaznie takmer nič, ani ozvena,
pokúšal sa ísť sám so sebou.
Na sklonku dňa sa pristihol vždy
pri tom istom, upieral pohľad na horu,
či neuvidí nad čistým ohňom dym.1
1 Názov knihy starojaponskej poézie.
SMEROVANIE
Nečakane, nepochopiteľne,
bez môjho pričinenia, len tak,
pretože márne namáhal sa vietor,
nástojčivý pocit, že niekto odtiaľ,
odkiaľ berie tráva večnosť, skala prameň,
ma hľadá, ustupujem mu v ústrety.
|
