Pavol Janík

Som s vami

To som celý ja -
výška 180,
miery 108 - 83 - 107,
vážnosť 73,
päť vojenských odborností
a ešte viac civilných,
vlasy hnedé, oči zelené,
narodený pri príležitosti
maďarského povstania,
ostýchavý a pokrstený,
ženatý a trojdetný.
Netepem po anglicky,
ale som svetový.

Posielajte mi obdivné listy,
pozdravy a dary,
knihy a obrazy,
sochy a slaninu,
chľast a kvety.
Podporujte svojho básnika,
ktorý sa za vás správa
ako idiot.
Napíšte mi
na moju európsku adresu -
Slovensko.

Volajte mi,
všetci, ktorí ma milujete,
ktorí nemôžete bezo mňa žiť,
alebo aspoň umrieť.
Volajte číslo 314 212,
môj telefónny automat
bude dvíhať denne 24 hodín.
Nehanbite sa za svoje city.
Boh sa na vás díva -
spravte konečne nejakú hlúposť.
Vycálujte dačo na moje konto
SŠS 3478228.
Poukážte na môj čistý účet
svoje špinavé peniaze,
budem ich celé dni a noci prať.
Môžete sa spoľahnúť,
že ich prehajdákam ja sám
na rozdiel od iných
dobročinných zbierok,
Alwegov a ďalších podvodov.

Čakám na vaše listy,
duševné výlevy
a odporné prachy.
Ja viem,
teraz sa všetci
lepší ľudia pohoršujú,
že sa tí horší nepolepšili.
Môžu si trhnúť
chlpatými nohami.

Rozhovor s nikým

Človeče, ktorý si na zemi
od roku 1956 nášho letopočtu,
vydrž ešte chvíľu
s mojimi telesnými chemikáliami.

V oknách už explodujú sklá,
na nebi vtáci
a v parku ďalšia socha
akéhosi muža.

Pod stolom
plieskam čiernymi krídlami,
erdžím a hrabem kopytami.

Kam sa to potácam?
Stále iba do súmraku na dne
perlivého vzdušného oceánu,
v ktorom dážď stúpa nahor
spolu s bleskami.

Žijem naopak
a čoskoro sa narodím
do svetla,
z ktorého iní prichádzajú.
Opäť sa blíži raj na zemi
i na vode.

Ďaleko od stromu
je jeseň
akoby bola nedeľa.

Vietor napína oblohu,
ktorá by ľahučko uletela
nebyť konárov,
čo ju pribodli k lesu.
Aj ten sa chce vzniesť
do povetria
v zelenom jase
bengálskeho ohňa.

Jablone majú hlavy
plné sladkých tajomstiev
a noc ako mína
striehne v podzemí
- ešte krok
a v okamihu vstúpi na nebesia.
Svet sa opakuje,
ale bezo mňa.

Bezplatné používanie vetra

Potichu a nežne,
akoby sa nedotýkali zeme
ani ovzdušia,
obchádzajú náš nájomný dom
prchavé bytosti
podobné poštovým doručovateľom
povýšeným do hodnosti
svätojánskych mušiek.

Od nepamäti neplatíme účty
za nočný vzdušný prúd,
vyvolaný zrýchleným tepom
dospievajúcich dievčat
a čistokrvných psov.
Nemáme vyrovnané poplatky
za vánok
rozpútaný pohybom mihalníc.
Neplatíme za prievan
zvírený zátkou z fľaše sektu.

A odrazu nastáva bezvetrie.
S rukami na ušiach unikáme
pred neznesiteľným tichom
v korunách stromov.
Vzduch
zadržiavaný v balónoch,
vzducholodiach a bublinách
odmieta vypovedať.
Všetci mu môžu fúkať.

Strácame reč
pri striptíze našej domovníčky
na priedomí.

Ubolené hlavy si kladieme
na rozpísané listy na stole
po stručnom súhlase revolvera.

Takto vo mne každú noc
zhárajú letecké mapy vzduchu
a zmocňuje sa ma úzkosť
bezkrídlych vzduchoplavcov.

Okno sa však už nedá zavrieť,
treba ho upchať
svojím telom,
svojím letom
po zhasnutej oblohe.

Pokrvný tlak

Severozápadne od nášho domu
v povetrí štvorcov I-9 a I-10
mám svoje mŕtve schránky.
Vdychujem do nich
najtajnejšie želania.

Samočinný vietor
ich prekladá do neznámej reči
parfumov
a nealkoholických nápojov.
A predsa im rozumejú
na jednom mieste na svete,
kde nesplniteľný obsah
mojich mŕtvych slov
žije v pamäti pokrvného tlaku.

Zmluva o prímerí duše a tela

Myslím na pamiatku zosnulých
mäsiarov a remeselných vrahov.
Oslepuje ma ich bieloskvúca, hygienická,
profesionálne dokonalá smrť.
Ich odblanené a vykostené duše
pripomínajú lampióny
zhotovené z detského dychu
a dúhy obklopujúcej
najnežnejšie slová,
pošepky vyslovované
do mrazivého povetria.

Myslím na pamiatku zosnulých
taxikárov a čašníkov.
Dojíma ma ich osud vykupiteľov
tohto nepredajného sveta.
Ich abstraktné duše
na heslo
a na štvorpercentný úrok.
Ich výherné
a konvertibilné duše,
rozmnožujúce sa bezhotovostným stykom.

Myslím na pamiatku zosnulých
prostitútok a udavačov.
Na ich verné, číre,
trocha vyľakané oči,
absolútny parabolický sluch
a elektromagnetickú pamäť.

Ich uzimené dušičky sa chvejú
v modrastej hudbe
mesačného svitu.

Po mojich vnútorných sklách
steká horiaci lieh.
Stratil som kľúče od seba.
A tak sa bezmocne prizerám,
ako vo mne vyhasína
čiasi neznesiteľná duša -
nezmyselná a ligotavá
ako nočné mesto.

Záber číslo 239

Tak už mám pred domom
zapakovaný
novučičký strieborný
kontajner na smeti.

Sídli v ňom
boh nášho blahobytu
a ochraňuje túlavé zvieratá
a nehodných ľudí.

Kladnokrvne

Minister zahraničných mien,
miest, zvierat a vecí,
založený ad acta na princípe
bezdrôtovej telegrafie,
zložený zo zvyškov
oficiálnych úsmevov a obedov,
naložený v úradných hodinách
do služobného liehu,
vložený do trezoru
neznámej švajčiarskej banky,
položený ako otázka
bez odpovede,
doložený niekoľkými
nepriamymi svedectvami,
inak vyložený poklad
a vkladný hrdina,
voľne zameniteľný
na tretích trhoch.

Strom v prvej osobe jednotného čísla

Raz večer
strom si to uvedomil:
sám sebe strom si.

Myslím, teda strom.
Strom sebe ľahostajný.
Strom smutný a práceschopný.
Strom navyše a úplne zbytočný.
Strom ako každý.
Strom zaujatý myšlienkami.
Strom umierajúci postojačky
a po maturite.
Strom promovaný a v zálohe,
zamilovaný a vrtošivý.

Tak strom sa sníval stromu,
až strom sa z tohto jedného dňa
načisto zbláznil.
Strom z toho úplne hotový.

Jesenné muchy

Kde sa podeli
naše ľahučké jarné muchy?
Športového tvaru,
nepolapiteľné
svižné lietadielka
neúnavne narážajúce do okien.
Priezračné
aerodynamické muchy,
pochádzajúce z kryštálikov
posledného snehu
a z jasu zubatého slnka.

Už sa pominuli
aj letné dobrodružstvá
stíhacích múch,
vybavených najmodernejšími prostriedkami
elektronickej špionáže.
Odmlčali sa
ich prúdové motory,
predznamenávajúce úľavu
letných búrok.
Skvelé motory
na perlivý pohon
chladených nápojov.

Po ťažkých stratách
z posledných síl
namáhavo štartujú
neobratné ťarchavé
mušie bombardéry.

Je nám z toho úzko.
Cítime ako v nás
nastáva tichý, zádumčivý čas
muších dušičiek
a zimnej údržby sveta.

Diminuendo

Rozochvievajú ma
jagavé februárové hviezdy.
Tony neplánovaného snehu
a prekročené záväzky počasia.

A ešte májové blúznenie farieb.
Zmocňuje sa ma zápal čerešní,
náhlych úsvitov
a západov slnka.

Tak zháram v predtuche
neodvratného leta
a nezadržateľných vodometov.
Vánok do zbláznenia opakuje
rastlinný peľ, nektár,
triašku blizien
a vlhké zákutia ľudských tiel,
nebezpečne zoskupených
blízko seba.
Máj ma vždy skolí
ľahkým úderom pod pás.
Vietor do prasknutia napína
priehľadné transparenty
dievčenských túžob
a mužných želaní.

A predovšetkým vo mne tŕpnu
októbrové obavy úrody.
Úzkosť padajúcich listov,
strach napoly mŕtvych polí.
Ťaží ma osud orechového dreva.
Sužuje smútok kaluží.
Posledný súd sa práve začína.

Zo skríň si vyberáme
obnosené duše
a znášame ich do chemických čistiarní.

Oneskorený pozdrav zo Sutomora

Na ulici Vuka Karadžiča
na rohu,
na streche zaliatej jasom,
dvaja muži popíjajú drink.
Je to riadna drina
v tomto počasí.
Alkohol ako spomienka
sa vzpiera vôli človeka.
Ale hlt za hltom,
pohár za pohárom,
a je z toho jedinečná vidina.
Nad všetky tie prázdninové sny,
na tretie poschodie
dvojpodlažnej vily
sa nasťahujú modrooké
fotografie
z blízkej nudistickej pláže.
Budeme ich hladkať,
lepiť na štyri steny
našich štvorrozmerných duší,
neotapetovaných,
plných nočných motýľov
a zelenkavých jašteríc,
našich neprenosných
jednorazových a ľahko zápalných
papierových duší
ustavične meniacich svoje skupenstvo
ako súmrak blčiaci v akváriu
detského spánku.
Ako je to pevne postavené,
vzdychnú si priezračné prízraky
nebeskými a morskými očami,
a koľko sily
potrebuje taký rum.
Načo sú nám veľké svaly,
keď v nás niet ani kúska železa.

Podpíš zmenku

Slopal by som, ale nemám za čo,
požičať si nemám od koho.
Podpíš zmenku, keď máš prázdny vačok,
keď si sa už na viac nezmohol.

Podpíš zmenku, podpíš zmenku, ďalšie...
Ani toľkých veriteľov niet,
kam som to ja, kam som to ja zašiel?
Odtiaľto sa nedá vrátiť späť.

So mnou je už všetko celkom jasné,
aj tie zmenky, aj tie obchody.
Amen, amen, už len skočiť do vody.

Óda na radosť

Kde sú tie staré básne?
O čom vlastne boli?
A komu na nich záležalo?

Niekde v nás
z nich zostala
časovaná nálož v Norinbergu,
frankfurtské porno-kino,
coca-cola naproti Moulin Rouge,
Lenin v marseillskom výklade,
vyblednutá pohľadnica Côte d'Azur,
doklady ukradnuté v Ríme,
nevyvolané fotografie
šikmej veže v Pise,
noc vo Florencii,
bolognskí buzeranti,
holuby o šiestej ráno
na námestí svätého Marka,
zmaľovaná colníčka
vo vlaku z Viedne
do Devínskej Novej Vsi.

Kde sú tie staré básne?
Už ich nik nenapíše.
Nikomu nikdy na nič neboli.

V Európe náhle vypli prúd.
Nastala tma, tá ktorá bola
pred objavením svetla.
Popamäti chodíme
po plafóne nášho bytu.
Deti sa nám smejú zo spánku.

Pri vchode nikam
nám raz vrátia vstupné
za život,
ktorý stál za to,
aj keď nestál za veľa.

Len smrť sa nevypláca.

Predĺžiť si rozum

Chvíľu som váhal,
kadiaľ sa vchádza dnu.
A potom toľko zrkadiel
ako po smrti alebo počas nej.
A toľko neskutočných dievčat
v tej plytkej hĺbke skla.

Tam, kde som vstúpil naposledy
ešte ako chlapec s portrétmi
Pierra Bricea a Lexa Barkera vo vrecku,
je dnes okno malej vinárne.
A nad ním ustavične trvajú
výstražné znamenia
červených pelargónií.
Tie neúprosné semafory,
ktoré mi nedovolia
hovoriť v smere vetra
a odvrátiť sa,
keď sa ku mne blíži múr.

Dorástol som
do výšky platu,
dĺžky dlhov,
miernej dejepisnej šírky
a do veľkosti,
kde sa začína dobová diéta.

Teraz mi už rastú len vlasy,
pomaly a celkom zbytočne.
A tak som prišiel
predĺžiť si rozum
a zbaviť sa kúpnej sily
bezmocného Samsona.

Pri stole

Lazaret poľných kvetov
vo váze.
Toľko bieloby
až z toho tuhne v žilách krv.

Tak vedno vädneme
odtrhnutí
od života.

Koniec predstavenia

V divadlách padajú už opony.
Je mi tak nevýslovne ľúto.
V duši mi potichučky zazvoní
maličký zvonček zvaný smútok.

Už tváre hercov miznú v zrkadlách,
kostýmy bezducho už visia.
Posledná nádej dávno zapadla,
na horšie časy sa v nás blýska.

Tak už z nás vynášajú kulisy,
takto sa končia predstavenia.
Už netešia ťa slová: dobrý si,
už ani kvet nič neznamená.

Kam vlastne vedú cesty za slávou?
Každý z nás čaká na svoj taxík.
Potichu hasnú hviezdy nad hlavou.
Nik nie je super, naj a maxi.

Nokturno pre diabetes

Na oblohe sa zjavujú
diakritické znamenia
nesmrteľného Dia.
Križujú sa v nás
dialógy diaboliek.

Ó, božská Diana,
ochraňuj naše diagnózy,
repné kampane a ropné polia.

Zachovaj v nás to diapozitívne
a učiň nás diametrálnymi.
Diagramy smútku
a diamantové diadémy
kladieme k tvojim diagonálam.
Ach, dialektika dialekvárov.
Do diárov si zapisujeme
našu poslednú hodinu
a termín našej posmrtnej diaspóry.
Aby sme nezabudli zomrieť,
a naposledy sa dôkladne rozptýliť.

Chryzantematika

V písacom stroji
a tlačiarenskej černi
umierajú básne,
v ktorých búšila
neskrotná a namyslená
modrá krv
šľachetného atramentu.

Kameň na srdci

Človek stvorený
z kamenistej hliny
to nikdy nemá ľahké
a nikam sa proste nehodí.

Vie svoje
a trvá na tom,
nič mu nevyvráti
dážď ani vietor.

Neskamenie na povel strachu
a nezdrevenie v úžase,
keď to vyžaduje bontón.

V salónoch pôsobí
trocha zadubene,
mať v sebe dačo nepoddajné
sa jednoducho nepatrí.

Piesočné pláže nie sú preňho
a blata sa štíti
aj v exkluzívnych kúpeľoch.

v očiach mu navždy leží
škvrna skalnatého poľa
a na čomsi mu stále záleží.

Fragment na marcinkevičiusovský motív

O sekundu vzbĺknu katakomby,
z jaskýň snov sa ohne vylodia.
Ako výbuch vodíkovej bomby
trvale nás oslepuje príroda.

Život je beh pred ničivou lávou,
nič sa v ňom viac nedá vrátiť späť.
Krátky výdych vôní, záhada vôd,

farby pripravené na rozkvet,
to je všetko iba prostý návod
na dočasný doživotný let.

Sonet podľa Marcinkevičiusa

Tam, kde sa zrútiš, tam aj zotrváš.
Ticho ťa obstupujú živé tvory.
Na váhu polož všetko - všetko zváž,
kým smrť ťa chladným dychom nepokorí.

Prijmi ma, hlina, ako nádobu
na tvoje krištáľové spodné vody.
Tak ako som ťa prijal na obuv,
ty teraz prijmi toho, čo ťa schodil.

Potopa svetla všetko zaleje,
pramene náhle trblietavo kypia.
Ber ma jak čosi, čo tu proste je,

čo patrí ti, jak vode patrí ryba.
Jak vtáci rozpŕchli sa nádeje.
Už všetko mám, už iba hrob mi chýba.

Prišiel som na svet

Už dávno som prišiel na svet
a ešte som neprišiel na to,
načo to bolo dobré,
načo ten svet bol a je.

Prišiel som na svet
a neprišiel som na to,
čo s tým a čo s ním,
na svet,
ktorý z toho hlava nebolí,
a mňa z neho bolieť neprestáva,
na svet podstatnejší pre mňa
ako ja preň.

Prišiel som na svet
a odvtedy som neprišiel na nič
lepšie.

Topoľ

V neúprosnom vetre
bezcieľne plápolá
zelený plameň.

Osamelý a bez dymu.
Blčia na ňom neodoslané listy,
do ktorých márne vkladáme
svoj šelest
na srdci.

Múdre jablone
mu nesiahajú ani po päty.

Posledné štyri takty ticha

Zmráka sa v revuálnych sálach,
v karmínových očiach tanečníc,
v ústrednom prepadlisku
monumentálneho poprsia
a v snežení pštrosích pier.
Zjesenieva sa hlboko v dreve,
v kvetináčoch
a botanických záhradách.

Zhasína sa v posledných oknách
ministerstiev zostrojených
z umakartu, telefónnych drôtov
a výplatných pások.
Jesenné listy
prísne tajných spisov
vietor doručuje
do nepovolaných rúk
nočných chodcov.
V parkoch hliadkujú
rozcitlivení milenci,
po zuby ozbrojení
rýchlopalným sentimentom
kalibru štyridsať päť.

A potom vždy neúprosne svitá.
Nad stránkami novín
syčia žeravé odliatky snov
pri dotyku s ľadovým vzduchom.
Komparz oduševnene stelesňuje
svoju hlavnú rolu
a bezradný režisér
s tvárou v dlaniach
a vyrazenými poistkami v hlave
si do zbláznenia opakuje
posledné štyri takty ticha.

Nultá hodina

Tikám,
nie, nevravím ti ty,
tikám.

To mi v hrudi
nahlas plynie
môj presne vymedzený čas.
Už sa kráti.
Tikám.

Prečo máte odrazu
všetci tak naponáhlo?
Neopúšťajte ma.
Čoho sa tak preukrutne bojíte?
Všetko má svoj čas.
Čo sa vám na mne nevidí,
či vlastne nepočuje?

Tikám.
Normálne a pravidelne.
To vo mne nežne znie
časovaná nádej.

Čoskoro nás oslepí
svojím prudkým svetlom.
V tej chvíli na okamih
uzrieme svoju jasnú budúcnosť,
plnú prenikavého žiarenia
a tlakových vĺn
nesmiernej sily,
ktoré nás ľahučko ako páperie
povznesú vysoko
nad naše pominuteľné túžby,
sny, trápenia a mrzutosti.

Tikám.
To vo mne
naliehavo nadchádza sladký čas
nadprirodzených radostí.
Tikám.
Ešte je čas.
Umrieť podľa poradia.

Privatizácia duší

Už nám vracajú
naše vlastné, znárodnené
a združstevnené duše.
Každému jeho.

Nespoznávame ich,
hoci ich máme riadne poznačené.

Už sú rozdané.
Odteraz sa večne budeme učiť
s nimi žiť.
To si vydýchnu,
keď ich naposledy vydýchneme.

Namiesto činu

Holý fakt
mojej mužnosti
sťahuješ z kože.

Páči sa ti vyzliekanie
z nahoty.
Dovádzaš ma do radosti
z tohto obnažovania.

Zbláznim sa
na konci duše,
ktorým som na okamih
vnikol do večnosti.

Ostatní tvorba Pavola Janíka publikovaná v Divokém víně:
DV 66/2013: Jesenný bozk a další
DV 51/2011: Night bus a další
DV 50/2010: Post art
DV 48/2010: Storočné básně
DV 47/2010: překlad Skadarských veršů
DV 46/2010: Islam, Ovčan a další
DV 45/2010: Strach zo svetla
DV 43/2009: Ako chutí noc
DV 42/2009: Belgické miniatúry, Keci k veci a další
DV 41/2009: Súkromý striptíz
DV 40/2009: Wordplays
DV 39/2009: Ars poetica, Sme profesionáli a další
DV 38/2008: Slovo, Z domova, Raz a další
DV 37/2008: Zvratné zámeno psa a další
DV 35/2008: Hurá, horí! alebo Štyri milióny za zavraždenie básnika
DV 34/2008: New York, Buď vôňa tvoja a další
DV 34/2008: Maturitní oblek
DV 32/2007: Koncert, Na linke muž - žena a späť a další
DV 29/2007: Niekto ako Luis Armstrong a další