na další stranu
RIZA LAHI
Skadarské verše
Přeložil Pavol Janík
NEOMYLNÍ SKADARČANIA
Mojim dvom bratom Brahimovi,
Baškimovi a všetkým obyvateľom Skadaru,
vrátane tých, ktorých som dosiaľ nikdy nestretol
Ako sfinga, vznešení...
So vztýčenými hlavami
Idú do väzenia
Hovoria
Požehnanými slovami
A
Striedavo
Nikdy sa nemýlia v ničom
Rozumejú všetkému
Keď sa stávajú uctievanými a mŕtvymi
vyzerajú ako pašovia
Ponáhľajú sa zaplatiť celému stolu
S takou noblesou
Tak galantne
Že by im sultán závidel!
Prosím
Ó cudzinec
Prosím... odmietni ich naliehanie
Ísť s nimi na hostinu
Lebo nevieš
Že dnes v noci
Ich deti sú hladné doma
So svojimi matkami!
Pravý džús!
Neboj sa
Zosadni z koňa!
Oni ťa nezabijú!
Obávaj sa ich krutosti
Ak si sa rozhodol vystúpiť
Na
Ich vlastný vrchol
A tam
Byť pyšný
Tak veľa áut... veľká rieka áut
Ale moji Skadarčania
Sú možno v rozpakoch
Zavri rozprávkový palác
Kde teraz
Bývajú sultáni?
Zatvor hárem
Zruš tanec dievčat
Ktorý
Akoby pramenil z háremu
Klesá mesačný fosfor
Na most
Nad bosporskými
Modrými vodami?
Ahoj, kamarát!
Dávno... veľmi dávno
Tu
Prvý muž krajiny
Volal sa Skanderbeg
Ale odcválal
Aby sa nikdy nevrátil
Aby zomrel
Veľmi ďaleko...
Vošiel do ľudí
Z ktorých je každý ako paša
Do najvznešenejších ľudí na svete
Do neomylných obyvateľov
Skadaru
Istanbul vo februári 1997
Bývalí básnici... mojej generácie
Hovorili gestami
Akoby tlačili svet
Do inej galaxie
Žeravým prívalom slov a
Pohybujúcimi sa rukami
Prechádzali sa spolu ako
Generáli bulvárov
Skvelí
Ako dážď meteorov
Pred nehanebnými očami
Mladej záhadnej neznámej
Poetky
Tak veľmi chceli recitovať
Svoje básne, v ktorých hovorili
V rozličných podobách
O stretnutiach pri káve
S najslávnejším básnikom v Tirane
Po rozlúčke - úchvatne
Nadávali jeden na druhého
A úžasne sa ohovárali...
Dnes...
Dnes - starí a unavení ako
Generáli zavretí
Vo väzení
Prechádzajú sa sami...
Jeden s dlhými vlasmi
Ako klasik
Iný s vyholenou hlavou
Ako mních ktorý
Ušiel z kláštora
Ďalší vždy s cigaretou v ústach
Akoby sa s ňou narodil
Medzi perami
Každý z nich...
Alebo v zodratých topánkach
Alebo v obnosenom obleku
Alebo v špinavom tričku
Alebo radí sám sebe prechádzať sa sám...
Idú blízko dievčat, ktoré si ich prezerajú
Ľadovým pohľadom
Vdovy
Idúcej zo svojej kvetinovej záhrady
Na cintorín
Nehovoria nahlas
Ale šepkajú
Nehovoria gestami
Lebo sa im ruky chvejú
Ako senilnému
Erotomanovi
Slovo ich porazilo
Už nepublikujú
Slová nimi prepochodovali
Podupali ich okovanými
Topánkami
Cítia bolesť a zľutovanie so svojimi bývalými rivalmi
Ale... Ale
Mohol by som sa od nich líšiť
Líšim sa... od nich
Od každého z nich.
Viem že sú básnikmi
Podľa mimoriadne žiarivých očí
Podľa toho ako
Obdivujú vody a
Podľa kvetov
V ich perách
Keď
Prichádza
Jar
Báseň dopísaná o 6.50 h 22. marca 2010 pri prameni rieky Bojana
HRY ČAJOK
Hrajú sa nad jazerom
Svištia celkom nízko...
Sú samé
A naokolo niet nijakého rybára
Dotýkajú sa vody nohami či zobákmi alebo sa úplne ponárajú
A opäť sa vznášajú nad vodami
Úsvit bledne
Vody sú pokojné a luna
Zmizla ale čajky
Krúžia okolo vŕbového prútu s niekoľkými lístkami
Tak krehko
Panna skosená dospievaním
VODY
Vody prichádzajú až sem
Skvostné, chamtivé, slobodné, nenásytné
Bozkávajú nežne
Kamene mesta a pevnosti
Mesiac vo vodách
Ako rybárova loďka
Veľmi malá
Akoby celá zo zlata
Práve prichádza žiara
Ako krídlami čajky
Začína láskať prázdno nad vodami
Úsvit nad riekou Bojanou
RÁNO
Ráno
Zeleň je pokrytá včerajším prachom
Ako zakrytá rana
Ľudia idú pomaly
Autá veľmi rýchlo
Vrchol tvorstva sa nesmeje, nemilosrdne klesá, vetchý
Ako figovníky opadávajú zo stromu
Iba veselá lastovička
Letí nado mnou a švitorí zábavné piesne
Ach môj malý hlupáčik
Zomrieš ak ťa niekto zavrie do klietky
28. marca 2010
|
