na další stranu
Pavol Janík
Koncert
Neboj sa náhlych zhíknutí orchestra!
To ešte neznamená, že ti dirigent
uzrel na kolene moju ruku.
Dopusť bozk.
Vedz, že pohlavie ťa poburuje len do tej miery,
do akej hudbu znepokojuje potlesk.
Na linke muž - žena a späť
Unikáš mi
ako plyn.
V úžase pozorujem,
ako si jediným škrtnutím nôh
zapaľuješ hodvábne šaty.
Oslepujúcou nahotou popieraš belasý plameň.
Blčky, blčiac, a azda aj celkom inak
sa prihováram ohňu,
ktorý už nezamlčíš.
Vtedy som chcel aspoň to podstatné oznámiť
všetkým náhodným okoloidúcim,
všetkým náhodným okololetiacim lietadlám.
No a kto by to za takýchto okolností nezbabral?!
Tebe
Pochádzaš z vône.
Pokrčený kvet.
Vdychujem ťa zauzlenú ako dym.
Obývaš hviezdnatú oblohu
a ciferníky digitálnych hodín.
Omamuješ ma spoľahlivo
a rýchlejšie ako svetlo.
Bolieva ma z teba hlava
a dodnes si ťa mýlim s hudbou.
Vivace ma non soltanto cosi
Bosou nohou
skáčeš z hviezdy na hviezdičku.
A zakaždým to cinkne
ako bozk krištáľových pohárov.
Tisíc tvojich tvárí
sa vytrvalo korčuľuje
po zamrznutých jazierkach.
Otváram si ťa husľovým kľúčom
a hľadám slák,
ktorý by sa ti pružnosťou vyrovnal.
Hlboko v tebe
namiesto strún
nahmatal som slzu.
Únos
Pociťujem pohyb tvojich mihalníc,
ako víria svetlo kdesi za obzorom.
Ako sa ustavične meníš
a spolu so súmrakom vstupuješ
do žiary polí.
Triaška dozrievajúcich sadov!
Tvoj voňavý vzdych jabĺk.
Vietor v tvojich vlasoch
ma unáša.
Zásah
Až ti vzduch zastane
tesne pred tvárou
a skontroluje objem pľúc,
až ťa slnko osloví
dohovoreným tajným slovom,
až vtedy ti to bude jasné.
Obzor možno prekročiť
a myslieť na niečo celkom iné.
Horstvá náhlivo obnažujú
betónové konštrukcie vrchov.
V korunách stromov rapocú telefónne centrály.
Znieš o oktávu vyššie.
Jediná svetlica
ľahučko čiara nebo zeleným svetlom.
A tak ťa nepretržite poznávam
a nastavujem si dych podľa tvojho.
Klavír
Až budeme mať každý svoj kľúč
od toho istého bytu,
presťahujem kus záhrady
na druhé poschodie.
Niekedy ta prídem i osobne.
Čistý
a starostlivo oholený
počúvať domáce koncerty.
Naisto prídem,
ťarbavo ako klavír,
a vždy práve tak ako on naladený.
Manželstvo
Boli sme dvaja,
a zostal z nás
iba neurčitý počet svitaní
a súmrakov.
Odvtedy blúdim po dušiach nevzniknutých vecí,
o ktoré sa ustavične potkýnam.
Každodenne ťa vídam odkvitať
v náručí bylín.
A zmocňuje sa ma strach
z voľne sa pohybujúcich zvierat.
Každodenne si ťa vkladám do očí
ako detskú kresbu
a zatajujem dych.
Bez slov
Delia nás iba tri hlásky
na konci tvojho priezviska.
A aká by to mohla byť
dokonalá zhoda,
nebyť tých dvoch slabík,
aký súzvuk,
nebyť tejto inak ľudskej reči,
ktorá nás chápe,
a preto nás necháva osamote:
bez slov.
Na prvý pohľad
dostatočne zrozumiteľných.
Len pre teba
Len pre teba
po nociach
načierno zasklievam trblietavú oblohu.
Len pre teba
v rovnakom čase
zažínam námesačné vtáky.
Len pre teba
vtedy
z výšky spúšťam blčiace duše astronautov.
Len pre teba
nočným vetrom
zapaľujem kozmické lode z papiera.
Len pre teba
potme
trpezlivo počúvam sentimentálne reči
ovocných stromov.
Len pre teba
som napriek tomu
ako každý.
Predčasne
Ako keby som na poludnie
presne podľa cestovného poriadku
stratil pamäť.
Tak prenikavo a nedvojzmyselne odchádzaš.
Vyprázdneným územím lomcuje zima
ako malé zemetrasenie.
To pod zemou vybuchujú vône,
kým ty napínaš čoraz tenšiu strunu.
Keď praskne,
prepukne v tejto krajine jar.
Úsvit
Vychádzaš spoza obzoru,
bezohľadná k tme
a nevšímavá k dohasínajúcim snom.
Doliehaš do ticha
mierne
ako najvzdialenejšie hrmenie.
Už počuť, ako znieš v nehybných zvonoch.
Svitáš vždy rovnako úžasne.
Hmly, zablúdené v sebe, váhajú,
neveria zemi ani nebesám.
Tvorstvo stráca reč,
nemo pohybuje ústami,
splašené z toho, že slová plynú naopak,
dovnútra,
aby zjasňovali krv,
aby boleli,
aby boli načisto nezrozumiteľné,
už ani výkriky, ani šum.
Tak ťa príroda opakuje
stále odznova,
nepriamo a nedostatočne,
nadchnutá tebou,
sebou sklamaná,
napodobňuje prúdenie a kolobeh.
Mäkko presvecuješ svoje portréty
- jeden po druhom.
Pravidelným pohybom
spôsobuješ čas.
Nevyslovená
Doteraz si nevyrieknutá.
Zúfalo sa učím vysloviť ťa
celkom zreteľne,
ako znie svetlo, keď triešti číre sklá.
Zatiaľ iba slabikujem
porušené tvary vôd
a znehodnotené farby povetria.
Tak zostávaš nevyjadrená,
neodlíšená od iných prírodnín,
spodobená
s teplokrvným zvieractvom.
Učím sa ťa vypovedať,
vyňať z kryštálov, kropají a hviezd.
Vidieť z teba iba mráz,
chvejúci sa v rozozvučaných zrkadlách,
a hudbu spiacu v dreve.
Ešte vždy si nebadateľná,
ako je príbeh nespozorovateľný
v udalostiach,
hoci práve on je tým, čo ich pretrvá.
Byt
Elektrina
nám vystupuje zo stien
ako svetlé škvrny na röntgenovej snímke.
Voda
pripomína začiatok sveta,
prvú fontánu z detstva
v parku kúpeľného mesta,
ktorú sme uzreli odrazu.
Plyn
- ten hrejivý pocit domova
ťa dlho do noci
na modro vysvetľuje.
Príležitostná
Mám rád príležitostné básne.
Ich prchavé vône
a oslepivé farby v povetrí.
Ich úprimné slová,
pravé vzdychy
a ozajstné zvolania.
Nočné vodopády,
brokátové luny
a vežové koncerty
mám v nich najradšej.
Keď súmrak padne do našej štvrte,
poobzerám sa
po našom nájomnom byte
a po prstoch prídem do spálne
priľahnúť si k tebe.
Lebo mám rád príležitostné básne.
Ich náhle slová,
prudké zvuky
a nečakané výkriky.
Neodoslaný telegram
Vo mne sa začínajú
trocha modré Vianoce.
V hotelovej izbe sneží
hmlistá vôňa - tvojho
nekonečne vzdialeného parfému.
Klesáme na tele,
kým v nás stúpajú
ceny nočných telefonátov,
vlny súkromných zemetrasení
a okraje oceánu krvi
po krivke opusteného pobrežia.
Sen zo skla
V miznúcom lesku
pražského hotela Alcron
ťa pozorujem
ako spíš na dne zrkadla.
Jazmínový vánok
roznáša tvoje vidiny,
šumí tvoje nemé túžby.
Všetky rozhlasové stanice
vysielajú tlkot tvojho srdca.
V slúchadlách
všetkých telefónov
počuť tvoj dych.
Na všetkých televíznych kanáloch
ukazujú v priamom prenose
zo zrkadla v hoteli Alcron
tvoju spiacu tvár.
Som televízna kamera
tvojho skleného spánku.
Snívajú sa mi tvoje krištáľové sny.
Perlivo vo mne mrholíš.
Tvoja nahota sa halí
do hmly hotelových záclon,
ktorú sa márne snažím rozfúknuť
posledným výdychom pred usnutím.
Je neskoro.
Lietajúci milenci
nežne zhasínajú
večerné veľkomesto.
Tanečný pár
z fialového neónu
ospalo bliká
na tmavomodrej oblohe.
Diplomati
ušití z saténu
a vypchatí mydlovými bublinami
opúšťajú operné predstavenia,
koncertné sály a recepcie
a v limuzínach
skonštruovaných zo vzduchu,
tmy a trbletu hviezd
odlietajú ako kométy
do erárnych postelí
v prítmí ambasád.
Končia sa záhradné slávnosti.
Kvitnúce stromy
pijú z fontán.
Na námestiach
sa bez ostychu a bez pohnutia
milujú sochy
všetkých čias,
umeleckých smerov
a veľkostí.
Neúnavné taxíky, sanitky
a hliadkové vozidlá
ticho klesajú na dno rieky,
kým vystrašené ryby
spúšťajú poplašné sirény
a rozsvecujú farebné majáky
strachu.
Prázdnymi ulicami sa vznášajú
meškajúce výletné lode
plné rozochvených svetiel
a ukladajú sa
do posledných voľných výkladov.
Je neskoro.
Z najvyšších poschodí neba
pozvoľna a zdĺhavo
padajú mihotavé lampióny.
Na krídlach nočných motýľov
žiari fosfor.
Počuť
ako tisíc osamelých veží
dýcha
polnočný mosadzný vzduch.
Tak veľmi by som sa chcel
aj ja tebe snívať.
Núdzové pristátie v tvojich vlasoch
Lietadlá si namýšľajú,
že sú viac ako lode,
ale pýcha predchádza pád.
Smútok z víťazstva
je neznesiteľný.
V tme tvojich vlasov
sa mihajú žiarivé trosky
vzdušných plavidiel
a na dno očí
ti klesajú trblietavé záhady.
Bez slova
- ako úsmev v tvojich ústach
čakám na svoju príležitosť.
Načo sú nám manželky
Aby udržiavali oheň
v našich najvnútornejších chladničkách,
aby hasili naše horúce hlavy,
aby sme sa popálili
na ich plamenných pohľadoch,
aby držiac naše šémy
Golemom v nás dali zmysel,
aby mal kto uzemniť
blesky našej pýchy
hromadného ničenia.
Na to sú nám
- bližšie ako košele,
deťmi pozapínané s nami
v jedno, v jediné jedno,
na ktorom nám neodvolateľne
a neodolateľne záleží.
Ťažní anjeli
Aj na konci
bude slovo
a u koho bude,
ten ho bude mať posledné.
Dovtedy bude vietor
roznášať nákazlivé správy
o absolútnych dušiach,
oslobodených od obsahu
alkoholu, vzduchu, zeme
a iných nečistôt.
Ženy - tí ťažní anjeli,
pozostávajúci z ohňa a vody,
budú ďalej trpezlivo znášať
tlak vzdychu
redukovaný na hladinu muža.
Aj na konci
bude začiatok.
Posledný koňak v Monacu
V lete mi telo vletelo
do tvojho tela
celé bez duše.
V tvojich očiach
ligotavý Rolls-Royce
mäkko zaparkoval
pri nočnej fontáne.
Tvoje okrídlené ženstvo
ako náboženstvo
ma stále povznáša.
Rádio Monte Carlo
po kvapkách vysiela
perlivú hudbu,
na nerozoznanie
od mesačného svitu,
ligotavého dažďa
a podmanivého prílivu.
Tak vo mne ustavične krúži
tvoja vzletná helikoptéra.
Vedno vyhadzujeme
do povetria vzdušné zámky
a dávno zabudnuté sny.
Vietor zhasína svetlá Casina.
Nevýslovné slová
Strach sa sám seba striasa
Mráz sa trasie od zimy
Slová rozmazané ako krv
slová svetielkujúce
ako traskavá ortuť
Prsty mi prskajú
na tvojich prsiach
ako sršiace roje
fosforeskujúcich
svätojánskych
myšiek
Tremolo
Stíchli ihly
stuhli truhly
Hlina hľadá trhlinu
Stromom tŕpnu drevené ruky
vzduch sa chveje o seba
tŕne trnú
a vietor sa trmáca
Láska ťa raz aj tak trafí
trafí ťa jak šľak
a slák vtedy udrie
vykrváca
priamo na strunách
Túžobníctvo
Privolaj túžbu
prebuď svoj túžobný pomer
Vstúp ku mne do túžby
Odtúž si nočnú túžbu
Ó vzájomná neoceniteľná túžba
Sme len túžbukonajúci túžobníci
a ráno budeme opäť túžobne starší
|
