na další stranu
Pavol Janík
Slovo
Na začiatku bolo slovo.
A to slovo bolo
na papieri.
Nepočuteľné.
Slovo, ktoré možno zakryť
dlaňou,
alebo inými nepriehľadnými vecami.
Slovo, ktoré možno poskladať
alebo pokrčiť.
Slovo, ktoré čaká,
kým si ho niekto všimne.
Slovo, ktoré trpí
pocitom menejcennosti.
Slovo, ktoré nejde na odbyt.
Slovom:
slovo
na papieri,
aj keď na začiatku,
a teda prvé.
Vlastne len písaný tieň
slova,
tej jedinej veci,
ktorú majú telo a duša spoločnú.
Z domova
Prichádza jar.
Do prázdnych bazénov
si líhajú ľahké dažde.
Niektorí ľudia zostávajú zabudnutí
v zimných kabátoch.
Raz
Chceli sme vychýliť
kino,
nakloniť veľkú sálu
a ľahnúť si
na strieborné plátno.
Ako keby sme sa nemali kam podieť.
Filmová spomienka
Dnes
v noci
ťa dávali v letnom kine.
Bola si
vzdialená
štyristo sedemdesiat kilometrov
od seba
a o niečo väčšmi od Benátok.
Už ani nie ty,
až iba nepokoj z teba
a svetlo,
vrstvy svetla,
prevracajúce nočné mesto
ako viacfarebnú sklenú kocku,
ktorá napriek prevratnému pohybu
nemení svoju polohu.
Festivalové mesto
S týmto mestom
nemáme nič spoločné.
S týmto mestom
nik nemá nič spoločné.
S týmto rodiskom
minerálnych vôd
a vzácnych drevín
nás spájajú len letecké spomienky
a telefonické sny.
Zrkadlo na konci leta
1.
Si na dosah
trinásťciferného telefónneho čísla
niekde na terase
bieleho pobrežného domu
do tmava opálená
vysoko nad hladinou
azúrových vôd.
Snívaš sa mi
už deviatu noc,
záhadná ako zrkadlo
na konci leta.
Denne zapínam televízor
v nádeji,
že ťa aspoň na okamih uvidím.
Podrobne sledujem
všetky správy zo sveta
a neprestávam dúfať.
Obieham koncerty a obrazárne,
ale všade mi unikáš.
Aj v knižniciach
ťa uložili
do neprístupných fondov.
Taký je údel
vzácnych vecí.
2.
Si na dosah
trinásťciferného telefónneho čísla
niekde na terase
bieleho pobrežného domu
do tmava opálená
vysoko nad hladinou
azúrových vôd.
Snívaš sa mi
pri pravidelnom dychu
čakajúcich detí
a jednotvárnom zvuku
samočinnej práčky,
ktorá tak usilovne
pení naše malé domáce (azúrové) more.
Tak usínam,
s vierou v slnečné dni
a tvoj skorý návrat.
Príď!
Okrem detí a mňa
ťa čaká
hromada opranej bielizne.
Konce
Si na druhom konci
telefónneho vedenia,
a napriek tomu sa nami nič nekončí.
Namiesto neviditeľných rúk
telefonistiek
spájajú nás nežné
samočinné ústredne.
Hovoríme...
Ani si neuvedomujeme,
aké sú v tejto chvíli naše slová cenné.
Vedia to iba spoľahlivé počítače,
ktoré dávajú nášmu rozhovoru
presne vyčísliteľnú hodnotu.
Hovoríme...
Keby nás taxametre
ani na okamih neopúšťali,
to by bol koniec.
Jeseň
Lesy blúznia ako farby
a kyslík zabúda na zelené požiare.
Nevedomý vzduch
klesá pod ťarchou vôní,
oťažieva starosťami rastlín.
Začína chápať
svoje prevteľovanie do hlasu.
Malý príbeh
Nočný rýchlik
ako kométa
pretína tmu.
Zostávajú za ním
dve polovičné detské tmy
bezmenné,
nevedomé,
vyľakané z vlastného náhleho bytia.
Ich život je krátky,
prudký
a prekvapujúci.
Prv ako doznie ohlušujúci rachot kolies,
skôr ako v diaľke zmiznú oslepujúce svetlá,
dve polovičné detské tmy pominú.
Opäť nastáva
jediná nedeliteľná tma.
Ešte sa chveje strachom
a cíti dlhočiznú rovnú ranu,
ktorá sa sceľuje rýchlo a bez stopy,
ale nie bez bolesti.
Zvukový negatív
Za oknom plynie dieťa.
Mlčí. Neznie.
Je na nerozoznanie od predmetu za sklom.
Mýli nás
nevysvetliteľným pohybom.
Za oknom trvá dieťa.
Nemo. Bezhlučne.
Pripomína postavu
zasklenú v rozhlasovom štúdiu.
Necháva nás žasnúť
nad svojou dokonalou súhrou so svetlom.
Odvoz
Každý štvrtok
prichádzajú
na oranžovom aute.
Tragickí klauni.
Hluční a povrchní.
Každý štvrtok
neznesiteľne lomozia,
pokrikujú
a prekážajú doprave.
Nikomu nevonia ich práca.
A predsa musia mať duše
priestranné a mocné.
Také, čo zvládnu pravidelný odvoz
nepotrebných a zvyšných vecí.
Také, ktoré unesú spomienky,
hračky a blahoželania
určené na nič.
Posledný koncert sezóny
Jeseň zúfalo šifruje
svoje oneskorené vyznania
do nezrozumiteľnej reči zvierat.
Nálet gaštanov
sa začína.
Už vyštartovali letecké listy
z pozemných stromov.
Nesú tajné depeše,
určené všetkým,
ktorí to už majú za sebou.
Za obzorom mizne
sťahovavé letectvo
naložené perím
a spomienkami na leto.
Tí, ktorým je z mieru smutno,
si berú na mušku aspoň lesnú zver.
Strely vyháňajú z hlavní svetlo
a učia sa spievať trojčiarkové cé.
Malá súkromná príprava
na posledný koncert sezóny.
V zelenom fraku
a v zelenom taxíku
do koncertných siení zelene!
Byť prvý!
Presnou paľbou
predísť jesenný rumenec rastlín!
Zánikom predbehnúť spánok!
Červeným vínom
sa spíja les.
V tme sa lesknú
vystrašené oči obete.
Nestihli pochopiť,
že naše mierne povahy
sa spolu s naším miernym podnebným pásmom
nezadržateľne blížia
k belostnej idyle Vianoc,
k sviatkom vyhladovaných sŕn, operencov a vlkov.
Mier
K mieru
patrí známa krajina
plná vtáčích krídel,
tichej ľudskej reči,
pálivých pohľadov,
nežných dotykov
a úžasných vôní.
K mieru
patria kľúče od nášho bytu,
vymaľovaného
priehľadnými vidinami
vodových farieb,
ktorým sa sníva
vzduch,
vietor
a let.
Súradnice
Pošty nás delia
na adresátov a odosielateľov.
Telefóne zoznamy nás rozlišujú
na účastnícke stanice.
Zdravotné sestry
očami rôznej farby
rozoznávajú v nás
niečo o málo podstatnejšie.
Pre koho
a kde
zostávame ešte sami sebou?
Zátišie v popolníku
Zase sklo
v hrdle sa mi zalesklo.
Ušľachtilé múdre hlavy.
Fľaša za vás všetko spraví.
Útla tanečnica.
Sme jej, ona nie je ničia.
Krúženie
Rovnomerne a rýchlo,
stále dokola
sám sebe sa sníva.
Starý neznesiteľný ventilátor.
Krúti sa mu hlava
z dychu pijanov.
Namýšľa si, že je vrtuľník.
Krúži.
Pozoruje.
Vidí a počuje.
Vie viac než ostatní.
Rachotom
bezohľadne berie slovo
rečníkom spoza kaviarenských tribún.
Už dávno patrí do technického múzea,
ale zatiaľ sa dostal iba do literatúry.
Pochádzame z parkovísk
Mestá a diaľnice
nás vyňali z prírody,
zamestnania zo sveta.
V nepretržitej pohotovosti
a v strehu
za volantmi rýchlych áut
bez povšimnutia míňame parkoviská,
z ktorých sme vzišli.
Dopravné značky
nás neomylne vedú
stále vpred.
Odpočinok
Medzi dvoma pracovnými dňami
rinčí tma v oknách
bez súhlasu a proti vôli domovníka.
Plnopancierový klavír sa zbláznil.
Hrá etudu pre husle a sláčik.
Treba priznať,
že trocha falošne.
Reže to uši.
Uši do tanca i na počúvanie.
Netrpezlivo sa bicyklujeme
po perzských kobercoch
a pri drobných haváriách
nádherne zvoníme sklenými hlavami.
Štrngáme nimi.
Na zdravie!
Voda v pohybe
Cítim ju v sebe,
ako koluje,
prúdi a preteká.
Búši a naráža.
Krv.
Vlastne azda iba voda.
Voda,
ktorú väzním.
Voda,
ktorá sa mi za to mstí.
Voda,
ktorá sa vo mne vyzná
oveľa lepšie ako ja.
Voda,
ktorej sa bojím,
ktorú uctievam.
Jej pary mi znejasňujú pamäť
a rosia zrkadlový horizont snov.
Voda
- zdroj mojich hmiel a zrážok.
Báseň
Súdené ti je žiariť
vždy na protiľahlej oblohe
a zaznamenávať sa v zraku spiacich mláďat.
Asi som si ťa len vymyslel.
Možnože vôbec nie si.
Čo ak si len pominuteľná
súvislosť medzi obrazom a zrkadlením?
|
