Pavol Janík

AKO CHUTÍ NOC

Na Playboy party sme šli do Casino Café Reduta spolu s Bučom z FUN radia. Bol vlahý májový večer roku 1996. Svoj fungl nový tmavomodrý Passat som zapichol pred vtedajšie rumovisko s ošarpaným honosným názvom Carlton. V smokingu s červeným motýlikom som iste na ulici vyzeral dosť výstredne.
Priamo pred Redutou okázalo zaparkovala svoje bavorácke sedmičky bratislavská podnikateľská chasa, ktorá svoje postavenie dávala najavo oblekmi od Huga Bossa, Armaniho a Kelvina Kleina. A, samozrejme, neodmysliteľnými mobilnými telefónmi, ktoré vtedy ešte neboli masovo rozšírené a ktorých displaye magickým zelenkavým svetlom umocňovali psychedelickú atmosféru mimoriadneho večera.
Vo foyeri nás čakala neuveriteľná trma-vrma, pretože všetci hostia sa museli nielen prebiť cez extrémne zosilnenú ochranku - aká vari nebýva ani na oficiálnych protokolárnych akciách - ale väčšina z nich sa okrem toho musela dať zaregistrovať do lustračných materiálov kasína. Teda až na tých, ktorí boli zaregistrovaní už pred tým.
Vrazili sme dnu a siahli po pohároch. Nemienil som sa zdržať dlhšie ako hodinku, pretože najmladšia dcéra zostala sama doma. Manželka ako zvyčajne v niektorom z mnohých bratislavských televíznych štúdií práve čosi režírovala. Preto pre mňa prichádzal do úvahy iba nealkoholický nápoj. Spomedzi viacerých naservírovaných drinkov som si vybral džús. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v pomarančovej šťave pri prvom hlte zacítil čosi cudzorodé, alkoholické. Týmto objavným poznaním sa skončila moja konzumácia a pohár som ďalej používal len ako spoločenskú rekvizitu na symbolické pripíjanie.
V čulej spoločenskej vrave, ktorá vládla na obidvoch poschodiach najprestížnejšieho bratislavského kasína, som zazrel nespočetné množstvo svojich starých známych a niekoľko skutočných prominentov - vtedajšieho predsedu Strany demokratickej ľavice - toho s tým belostným menom a v bielom saku. Na Slovensku to už tak chodí, že šéf ľavice chodí na snobské buržoázne večierky spolu so svojím straníckym kolegom, ktorého meno v preklade z latinčiny znamená pes - podľa jeho výzoru pravdepodobne dobromyseľný mäsiarsky boxer.
V rámci hôrnych desaťtisíc tu nechýbal ani generálny riaditeľ štátnej tlačovej agentúry, poslankyňa za vládnuce hnutie (inak redaktorka denníka Slovenská republika a manželka vydavateľa tých istých novín). Skrátka - tak ako za socializmu - recepcia naďalej zostala podujatím, na ktorom pracujúci ľud užíva plody svojej práce prostredníctvom svojich vyvolených zástupcov.
Prehodil som pár slov s direktorom slovenskej Minolty, jeho kamarátom z čias bujarých zábav vo V-klube - bývalým politickým pracovníkom výstredného úboru Socialistického zväzu mládeže, s ktorým sme kedysi na Vysokej škole múzických umení spolu organizovali niekoľko ročníkov medzinárodného festivalu vysokých škôl divadelných atakďalej atakpodobne. Radi by ste ešte počuli nejaké klebety? No dobre - pristavil som sa aj pri šéfovi baletu Slovenského národného divadla, dôstojníkoch tajnej služby a - prirodzene - nezabudol som pozdraviť jedného z bossov bratislavského podsvetia.
Ten tu nemohol chýbať. Jeho strýko pred časom vyletel do povetria na pravé poludnie uprostred mesta neďaleko úradu vlády. Spomínam to len tak, aby ste mali lepšiu predstavu, o koho ide. Skrátka - onen vyšportovaný mladík, bývalý gymnasta, sa zúčastnil už o dva roky skôr aj na otvorení hazardného svätostánku, ktorý vznikol v koprodukcii rakúskeho štátneho kasína a najväčšej slovenskej cestovnej kancelárie. Muž, ktorý bol zvyknutý sa pohybovať za hranicou zákona, sa pred spomínaným časom v rámci slávnostného lounchu pohyboval po exkluzívnom kasíne spolu so svojimi zverenkyňami ako doma, čo spolu s vtedajším podpredsedom vlády za Demokratickú úniu, ktorý bol pôvodným povolaním gynekológ, vytváralo bizarnú kulisu oficiálneho spoločenského aktu.
Prelistujme však v pamäti o dva roky bližšie k súčasnosti a vráťme sa na Playboy party, ktorá sa odohrávala v onú príjemnú májovú noc roku 1996. Asi po hodinke mlátenia prázdnej slamy a duchaplnej konverzačnej frazeológie som sa rozlúčil s Bučom, ktorý si dával do nosa škótsku whisky, a spolu s jeho šéfom, riaditeľom FUN-ka, ktorý si išiel preparkovať auto, som opustil hráčske dúpä.
Vymotať sa z Hviezdoslavovho námestia smerom na Palisády nebolo ani vtedy jednoduché, ale pre mňa to bola hračka a niekoľkokrát denne meraná trasa. Keď som vychádzal oproti národnému múzeu z vedľajšej uličky na nábrežie, za rohom ma čakalo prekvapenie v podobe dvoch policajtov. Keďže som sa ponáhľal za dcérou, nič ma nemohlo potešiť viac. A to som ešte netušil, že na tomto rohu strávim celú hodinu v príjemnom rozhovore s dvoma galantnými policajtmi a že naša srdečná konverzácia bude mať aj ďalšie pokračovanie.
Prvý z mužov zákona (nazvime ho P1) sa mi začal venovať s veľkou vehemenciou. Ani ja som nešetril gurážou. Okamžite som vystúpil z auta a spýtal sa ho, čo sa stalo. To som asi nemal robiť. Rovnako som pravdepodobne nemal mať auto, ktoré v ňom prebúdzalo nízke pudy úprimnej ľudskej závisti, a už vôbec som zrejme nemal mať na sebe smoking s červeným motýlikom. Ihneď bolo jasné, že z toho už pramenila jeho priam triedna - a v každom prípade aspoň živočíšna - nenávisť.
No a navyše tá moja hlúpa otázka na tému, čo sa stalo. Ustavične sa neviem vtesnať do kože a myslím si, že žijeme v Amerike či inej slobodnej spoločnosti, kde môže polícia zastaviť auto iba v odôvodnenom prípade - napríklad pri prekročení povolenej rýchlosti. Inak ide o zásah do základných ľudských práv, obmedzovanie slobody pohybu, a to si každá uniformovaná makovica trikrát rozmyslí, či si niečo podobné lajsne.
Prvé, čo policajtovi P 1 prešla cez ústa, bola veta, ktorú si treba zapamätať: "Kde pracujete?" Zaujímavá a dojímavá zvedavosť, ale mojej hlúposti ešte stále nebol koniec. Namiesto toho, aby som vytiahol novinársky preukaz a predstavil sa ako spisovateľ a publicista, vyhŕklo zo mňa bezradné a nešťastné priznanie, že som podnikateľ. Nič urážlivejšie som mu nemohol povedať. Okamžite som vyfasoval trubičku na fúkanie. Keď sa nezafarbila, hodil ju o zem, rozdupal a podal mi ďalšiu. Pri tej už vyhlásil, že som ožratý. Nebudem vás unavovať podrobným popisom celého incidentu, ale keď som požiadal, aby privolali dôstojníka, vypočul som si zdvorilé okrikovanie: "Čo! Akého dôstojníka?! Sviňa!" To ma už P1 kmásal za golier a bolo jasné, že po najmenšom obrannom geste by mi vyrazil zuby.
Druhého policajta - hovorme mu P2 - som začal úpenlivo prosiť o pomoc, aby ma zachránil, a naivne som sa dovolával faktu, že žijeme v demokratickej spoločnosti. Opakoval som želanie, aby privolali nejakého dôstojníka. To som však tiež nemal robiť. Na toto prianie bol P1 alergický a zmienka o dôstojníkovi v ňom stupňovala nielen komplexy pouličného policajného pešiaka, ale predovšetkým vrodenú agresivitu.
Druhý uniformiak - P2 - sa predstavil ako veliteľ hliadky a pokojne mi vysvetlil, že nemám šancu. Oni sú dvaja a ja sám. Všetko bude len tvrdenie proti tvrdeniu. Vyhlásia, že som ich napadol, predvedú ma na policajnú stanicu, použijú donucovacie prostriedky, podpíšem im čokoľvek, čo budú chcieť, a zaplatím desaťtisícovú pokutu. Je tu však ešte jedna možnosť - dám im tritisíc korún a môžem ísť.
Narážke som porozumel, ale mal som u seba len tisícku. P2 ma smelo požiadal, aby som zvyšné peniaze priniesol o pol jedenástej aj desať minút (teda 22.40 hod.)na zastávku električiek pri Avione. Vypýtal si moje doklady, z ktorých si odpísal osobné údaje. Papiere mi vrátil s pohrozil mi, že ak sa budem sťažovať, tak si to so mnou vybaví.
Doma ma čakala nielen dcéra, ale aj manželka, ktorá sa už vrátila a neverila vlastným ušiam, keď som jej povedal, čo sa stalo. Hrdinsky rozhodla, že pôjde so mnou na nadchádzajúce nočné rande so záhadnými policajtmi. Najprv si vymyslela, že si vezmeme fotoaparát a odfotí ich. Potom jej zišlo na um, že zavolá domov nášho známeho, ktorý je hovorcom ministra vnútra. Napokon sme vytočili ešte lepšie číslo. Situácia vyžadovala razantné riešenie.
Zavolal som jednému zo šéfov bratislavského podsvetia na mobil a povedal mu, že potrebujem pomoc. O desať minút povyše nášho domu zastali tri exkluzívne limuzíny a z jednej z nich vystúpil náš človek. Zastavil sa u nás na kávu. Prehodili sme zopár zdvorilostných fráz o súkromných záležitostiach - práve sa rozišiel s jednou z popredných členiek činoherného súboru Slovenského národného divadla - a ukázal som mu niekoľko rodinných fotografií.
Dohodli sme sa, že honorár pre chlapcov, ktorá so svojráznymi policajtmi urobia poriadok, sa bude rovnať hotovosti, ktorú u nich určite ľahko nájdu. Nepochyboval som totiž, že v ten deň som nebolo jediný, koho takto skasírovali. Ak podobne ošklbali desať obetí, mohli mať u seba tridsaťtisíc, a to už sú peniaze, kvôli ktorým sa niekomu oddá skrížiť cestu.
O chvíľu som so svojím vzácnym hosťom opustil našu domácnosť a vyrazil do terénu. Všetky autá sme odstavili na parkovisku pri benzínovom čerpadle Avion. Krížom cez parčík som prešiel na zastávku električiek. Čoskoro boli pri mne dvaja policajti - už v civile. Prišli zo Sasinkovej, kde majú obvodné hniezdo. Okamžite som im podával bankovky. P2 povedal sucho: "Tu nie. Poďte so mnou." Zatiahol ma do okrasných kríkov v parku, vzal si ťažko zarobené peniaze, zopakoval hrozbu a odišiel za svojím kumpánom, aby sa šábli.
Myslím, že tentoraz mali smolu. Neobzeral som sa, bolo mi však jasné, že v blízkosti policajtov sa už pohybovalo niekoľko ostrých chlapcov, ktorí ich nemali veľmi v láske. Tušil som, že tých dvoch neborákov (myslím P1 a P2) viac nestretnem. Moja predtucha sa splnila na sto percent. Z nakladačky sa zrejme prebrali až na druhý deň ráno. Ale to je dej, ktorý sa odohral pravdepodobne až na svitaní, a tak neopatrí do poviedky Ako chutí noc.
Nám dvom s manželkou napriek nevydarenému začiatku táto mimoriadne májová noc napokon predsa len zachutila. Dcéru sme poslali spať a dali sme si po pohári americkej whisky Seven crown s Coca-colou. Shakespeare síce tvrdí, že alkohol prebúdza túžbu, ale bráni jej naplneniu - my však vieme, že všetko je otázkou miery. Pohárik dobrého drinku sotva bude zdrojom sexuálnej neschopnosti. Nazdávam sa, že na tom sa azda zhodneme. Aspoň na niečom. Dobrú noc, dobrú chuť a nádherné sny o krajšej budúcnosti, priatelia.

Ostatní tvorba Pavola Janíka publikovaná v Divokém víně:
DV 66/2013: Jesenný bozk a další
DV 51/2011: Night bus a další
DV 50/2010: Post art
DV 48/2010: Storočné básně
DV 47/2010: překlad Skadarských veršů
DV 46/2010: Islam, Ovčan a další
DV 45/2010: Strach zo svetla
DV 42/2009: Belgické miniatúry, Keci k veci a další
DV 41/2009: Súkromý striptíz
DV 40/2009: Wordplays
DV 39/2009: Ars poetica, Sme profesionáli a další
DV 38/2008: Slovo, Z domova, Raz a další
DV 37/2008: Zvratné zámeno psa a další
DV 36/2008: Som s vami, Rozhovor s nikým a další
DV 35/2008: Hurá, horí! alebo Štyri milióny za zavraždenie básnika
DV 34/2008: New York, Buď vôňa tvoja a další
DV 34/2008: Maturitní oblek
DV 32/2007: Koncert, Na linke muž - žena a späť a další
DV 29/2007: Niekto ako Luis Armstrong a další