literární časopis založený v roce 1964

Marta Hlušíková

KAZOVE LABUTE

Žena zapáli rodičom sviečku, skloní hlavu, asi sa modlí, potom rukou prejde po písmenách na náhrobku, pohladí ich a odchádza. Zíde až na spodný chodníček, ktorý vedie k detským hrobčekom. Sú tak nahusto, že je takmer nemožné prejsť pomedzi ne. Iba zdola, od spodných hrobov, dokáže čítať mená a roky. Založí si okuliare, pomaly prechádza zrakom od náhrobku k náhrobku a uvedomuje si, že jediné, čo vie, je krstné meno a približný dátum. Nevie presne, či to bolo leto pred nástupom do školy alebo leto predtým. Len vie, že bolo veľmi horúco, na hlave mala akýsi venček z umelých konvaliniek, v ruke kytičku, ktorú hodila do jamy na truhlu. Odzadu ju pridŕžala matka, aby náhodou nespadla dolu. To je jediné, o čo sa dokáže oprieť.
Takže jún až august 1959 alebo rok predtým.
Kazimír.
Ležal vtedy v malej truhle a ona po celý čas farárových rečí striehla na to, kedy konečne vykopne veko nad sebou, posadí sa a povie nejako tak, ako vravia rozprávkoví hrdinovia, keď sa zobudia zo zakliatia: Ej, či som si dobre pospal!
Potom by sa Kazo zasmial svojím tenkým vtáčím smiechom, pár ráz by si odkašlal, lebo on vždy kašlal, a povedal: A teraz rozchod! Ľavá dva, ľavá dva! Ide sa lietať!
A ešte ako lietať! povie žena nahlas, podíde až k lavičke pod hrobčekmi, sadne si a zloží si okuliare.
Zanedbané stavenisko neďaleko bytovky bolo vtedy ich ihriskom. Všade burina, palina a bodľačie, rozlámané tehly, zvyšky betónu a kovových lán. V strede na malom kopčeku stával vždy Kazo a okolo neho všetci ostatní.
Lietanie je ľahké! kričal a ukazoval každému dva prútiky.
Odstúpte! Ešte ďalej! A teraz si zatvorte oči!
Všetci zatvorili oči, nemali dôvod Kazovi neveriť.
Lietam! Počúvajte! Teraz lietam!
Šuííí, šuííí, šuííí, šuííí...
Kazo stál na kopčeku ako námorný kapitán a pravidelne švihal prútikmi. Keď všetci otvorili oči, videli Kaza vyškereného od ucha k uchu.
Nelietal si! Videl som! Iba si stál a švihal tými sprostými prútmi! povedal ktorýsi z chlapcov a Kazovi stiahlo tvár.
Zle si videl, povedal, chvíľu sa mračil a potom sa piskľavo rozchichúňal.
Piskľavý Kazov chichot ženu zdvihne. Opäť si nasadí okuliare a ďalej skúma náhrobky. Nič. Pri krajnom hrobe sa presunie cestičkou o dva rady hrobov vyššie. Nové mená, roky... Niektoré písmená sú už ťažko čitateľné. Ktovie, aké dali Kazovi. Či len také obyčajné, na plechovej tabuľke, z ktorej už určite zišla farba, alebo poriadnejšie.
Možno by nehľadala dávny hrobček, keby dnes nebolo tých labutí. Preleteli ponad ňu, práve keď sa blížila k cintorínu. Hlavy mali otočené k Váhu a zvuk ich krídel jej náhle vyplavil obraz dávneho Kaza bičujúceho vzduch. Lebo spomienka naň sa neskončila vetou: Zle si videl. Zrazu zavelil, aby si každý našiel dva prútiky. Keď potom všetci švihali na jeho rozkaz, znelo to ako mohutný vzdušný orchester. Nikto síce neletel, ale všetci boli ohromení svojou spoločnou silou.
A teraz si niečo želajte! zakričal do švihotu prútikov.
Chcem, aby som mal v ruke turecký med! vykríkol ktosi.
Ty somár! To nemôžeš hovoriť nahlas! To si musíš želať v sebe! V hlave! Ináč sa ti to nesplní!
Šuííí! Šuííí! Šuííí! Šuííí...
Keď švihanie ustalo, ktorýsi z nich sklamane zamrmlal:
Chcel som zmrzlinu! A mám ju? Nemám nič! Si klamár!
A nie som! Kto to kedy videl želať si zmrzlinu? To si musíš želať také veci, čo sa nedajú chytiť!
Na chvíľu zavládlo ticho.
Myslíš napríklad aby bol teraz dážď?
Áno, také, povedal presvedčivo Kazo.
Tak ja si teda ten dážď želám, povedalo akési dievča a švihlo silno oboma prútmi.
Želať si dvakrát za deň sa nesmie. Okrem toho ani prezradiť želanie sa nesmie. Potom sa ti nesplní, povedal Kazo vážne.
Uverili mu. Aj vtedy, keď tvrdil, že jeho malá škatuľka s lúčnym koníkom dokáže cestovať pod zemou. Že ju zakope na jednom mieste a na druhom ju možno nájsť. Nie hneď, na to treba žmúriť alebo počkať do druhého dňa.
Niekedy cestuje celú noc! Včera som ju napríklad zakopal tuto, rypol sandálom do zeme. Presne tu. Zapichol som sem aj paličku. Vidíte?
Všetci sklonili hlavu k paličke a dali Kazovi za pravdu. Áno, palička tu je.
A teraz sa pozrite tam! ukázal Kazo na malý kopček hliny. Už sa dvíha! Už vylieza!
Všetci sa natisli ku kopčeku a naozaj! Kazo z neho vybral krabičku, otvoril ju a z nej veselo vyskočil lúčny koník.
A tie jeho tvrdenia o vtáčích pesničkách! Žena si spomenie, ako sedeli okolo Kaza a on im vykladal:
To iba tak ticho sedíš a čakáš. Potom priletí vtáčik a začne spievať. Tá pesnička sa dá normálne vidieť! Aj počuješ, aj vidíš!
Netáraj, Kazo, ako možno pesničku vidieť?
Tak. Dá sa.
Dá sa? Dá sa? Ako teda vyzerá taká pesnička?
Po prvé, vtáka musíš pozorovať v zime, povedal slávnostným hlasom Kazo a poobzeral sa dookola. Nikto na to nemohol nič povedať, lebo bolo leto.
Vták spieva a zo zobáka mu vyletujú malé obláčiky pary. To je tá pesnička! povedal a nikto nevedel, či to myslí vážne alebo si zo všetkých strieľa.
Čo ak Kazo vedel, že svoju pravdu už nebude musieť dokazovať? Čo ak vedel, že odletí s labuťami uprostred horúčavy do sveta, na ktorý všetci zdola nedosiahnu? Žena len krúti hlavou. Predsa taký malý chalan nemôže takéto veci vedieť! Prečistí si sklá a hľadá ďalej.
Hľadám ihlu v kope sena, zamrmle a trochu sa za seba zahanbí, že vypustila zo seba takú otrepanú vetu. Kazo by si zaslúžil, aby hľadala ďalej. Kazo predsa nebol obyčajný chlapec, na ktorého stačia aj otrepané vety. Žena opatrne chodí od náhrobka k náhrobku, nevynechá ani jeden. Po dlhých minútach sa opäť posadí na lavičku. Usmeje sa. Koľkokrát v zime sledovala vtákov, ale nikdy sa jej nepodarilo zistiť, či im naozaj unikne pri spievaní zo zobáčika malá pesnička. Až teraz si uvedomila, ako v nej zostal Kazo sedieť. Vlastne ani nevie, ako sa volá priezviskom. Len to, že bol Kazimírom. Dokonca si ani nespomína na jeho súrodencov alebo rodičov. Nič, len čistý Kazo ako miestny endemit.
Kopa zeleného odpadu pri múriku sa takmer núka. Žena sa poobzerá opatrne okolo seba, podíde ku kope a hľadá v nej prútiky. Nájde len jeden, aj to nie bohvieaký. Ešte raz sa poobzerá, či nie je nikto na dohľad, zatvorí oči a švihá. Švih je najprv slabý, taký nijaký. Ešte raz švihne. Šuííí! Šuííí! Otvorí oči a uvedomí si, že si zabudla želať. Želať si dvakrát za deň sa nesmie, počuje zrazu zreteľne Kazov piskľavý hlások. Vie, že je to iba hlas v hlave, ale je taký výrazný, že sa pro tretí raz vyberie hľadať Kazov náhrobok. Musím ho nájsť! Aj v rozprávke sa všetko podarí až na tretí raz, mrmle si a číta mená a roky. Príde až k poslednému náhrobku. Nič. Kazov hrob akoby neexistoval. Toto miesto sa jej vysmieva. No vidíš! Kde je tvoj Kazo? Možno si si to všetko iba vymyslela.
Nie, nie, nič som si nevymyslela, šepce žena. Tie jeho črevá sa predsa nedajú zabudnúť! povie nahlas a rozosmeje sa. Jasne vidí, ak Kazo všetkých zvolal okolo seba, stiahol si červené trenírky, ukázal im pipíka, stiahol si kožku a povedal vážnym hlasom:
Črevo. Vylieza mi črevo.
Bolo to také náhle a neuveriteľné, že všetci zadržali dych. Je pravdou, že nikto ešte nevidel vyliezať črevo, no sila chvíle bola priam magická. Kazo im tu asi umiera pred očami. A teraz čo s tým? Napokon sa ozval jeden z chalanov:
Videl som črevá z mŕtveho prasaťa. U babky na zabíjačke. Ale tie strašne smrdeli, keď ich čistili. Tvoje črevo tak nesmrdí, možno sa ešte vyliečiš.
Kazo si natiahol trenírky, zdvihol obe plecia, spustil ich a povedal:
Kto sa chce hrať na hodinára?
Postavil sa dopredu a všetci sa rozbehli dozadu.
Kazo, Kazo, koľko je hodín? vrieskali.
Tri mačacie dopredu! Sedem mravčích dopredu! Štyri mušacie dopredu!
Kazo, Kazo, koľko je hodín? spýtal sa znalec čriev.
Jeden konský dozadu! Tri medvedie dozadu! Päť prasacích dozadu!
Znalec zostal za štartovacou čiarou za všetkými ostatnými a zrazu mu bolo do plaču.
Desať kozích dopredu! zakričal mu Kazo, objal ho a zasa bolo dobre. Všetci sa tešili, že Kazo už neumiera, že má svoje črevá bezpečne schované. No potom už von nechodil a napokon prišiel ten horúci letný deň s farárom.
Ach, Kazo, pomyslela si žena a opatrne schádzala z briežka dolu. Viem, že tie labute si mi poslal ty.
Na lavičku si už nesadla.

MUCHY

Dneška mala už plné zuby. Bola taká zrobená, že nechala červeného mravca preliezť krížom cez stolík, po nohe stolíka na koberec a potom mu dovolila stratiť sa na balkóne. Ani sa po ňom nenačiahla. Aj to je boží tvor, pomyslela si alibisticky a zatvorila oči. Videla samé okná. Dnes ich umyla všetky na celom ľavom krídle druhého poschodia.
Keď v predsieni zajačal zvonec, pichlo ju až kdesi vzadu za očami. Pomaly vložila nohy do vyšliapaných papúč, zdvihla svoje mohutné telo a napálená na mravca, lebo teraz by ho hravo rozpučila, sa pohla ku dverám. Zvonec ešte dvakrát prepichol ticho.
Idem, veď už idem, mrmlala.
Takto zvoní každý podvečer Hana. Raz dlho a dvakrát crnkne.
Otvorila.
Tak poď, povedala.
Hana ticho prikývla. Sadla si v obývačke na kraj fotelky, akoby sa chystala odísť. Nikdy sa nevedela uvoľniť.
Priniesla dve šálky a položila ich na stolík.
Tu nie sú. Veď vypi, daj si.
Hana usrkávala kávu a neskôr, keď ochladla, v nej opatrne zalovila prstom.
Tu nie sú, už som ti povedala.
Hana položila šálku na stolík a rozplakala sa. Plecia sa jej mykali a hlava natriasala. Mala by ísť k lekárovi. Jeden psychiater býva aj vo vedľajšom vchode. Ale Hana je ako baran.
Sú všade, fikala. Aj dnes. Ráno vstanem, Jožo je už dávno hore. Čaká na mňa. Spravím mu raňajky, idem sa trochu umyť a keď sa vrátim z kúpeľne, v káve vidím plávať muchu.
A Jožo čo na to?
Iba sa usmeje a povie, že to nič. Potom varím, kladiem na stôl a zasa sú tam! V polievke, v zemiakoch... Ja to už nevydržím.
Neposiela ťa k doktorovi?
Vraj že to prejde, že som len unavená. Ale z čoho mám byť unavená?
Si možno precitlivená.
Ale nie.
Podráždená.
Nie! zvýšila Hana hlas a tuho chytila šálku, až jej zbeleli hánky.
Prepáč, nemyslela som to tak. Ani neviem, čo rozprávam.
Hana prikývla, dopila kávu a zdvihla sa.
Tak teda zajtra.
Dvere sa za Hanou zatvorili. Zvalila sa do fotelky, nohy si znovu vyložila, no uvoľnenie neprichádzalo. Nie, takto by to nemala nechať, rozmýšľala. Povie Jožovi, nech s tým dačo robia. Trvá to už druhý mesiac.
Vstala.
Otvorila dvere, v chodbičke bolo ešte vidno. Vtom počula šuchot. Na medziposchodí pri okne stál Jožo. Ani sa nepohol. Potom sa mu ruka vymrštila za odpočívajúcou mäsiarkou, prsty sa mu zatvorili, trochu nimi pomrvil a mŕtvu muchu vložil do zápalkovej krabičky. Jemne ňou pohrkal, usmial sa a opatrne ju vložil do vrecka nohavíc.

O PAVLÍNE A VEĽKEJ VODE

Najprv kráčali po hrádzi a všetci traja ťahali za sebou telefónnu búdku. Išlo to neuveriteľne ľahko. Vytiahli búdku po schodoch až na most a ťahali ju ďalej. Za šnúru od telefónu. Smiali sa asi do polovice mosta. Potom sa hrad začal zrazu triasť. Najprv spadla Matúšova veža, potom Barborin palác a postupne sa drobil celý kolos. Skala, na ktorej stál, zhadzovala zo seba jednotlivé kúsky, až sa v nej doďaleka ukázali tri vytesané tváre: Lenin, Marx a Engels. Potom sa začali aj tí triasť a spopod nich sa postupne vynárala Michelangelova Pieta. Keď sa rozpadla aj Pieta, nad horou s kopou skália si zastalo kovové monštrum. Hrozivo sa dvíhalo nad celým okolím, že bieli od strachu pustili slúchadlo, až sa telefónna búdka naklonila a spadla do kalnej vody rieky.
Dávaj pozor, chlapče, popučíš mi vajcia!
Chlapec nechápavo hľadel na babku v širokých sukniach. Srdce mu búchalo a celý sa spotil. Pot na zátylku ho nepríjemne chladil, rýchlo si ho utrel vreckovkou.
Nechcel som.
Minule tu jeden tak zaspal, že spadol do uličky a vôbec sa nezobudil.
Už som sa prebral.
Študent?
Mhm.
Ja nesiem vajcia. Zubárovi, naklonila sa k nemu babka a ukazovala obrúsené predné zuby, na ktoré jej dnes nasadia korunky.
Aké cavyky, ozval sa starec z vedľajšieho sedadla. Po vojne bol jeden žid a ten robil ľuďom korunky z patrónov od flóbertky. Držali dobre, iba trochu zeleneli.
Chlapec sa zasmial.
No len sa smej, mladý, ale aspoň to bola kvalitná robota. Dnes aby si kvalitu lampášom hľadal. A moje vnučky. Len by sa to napchávalo samou sójou a ovsenými vločkami. Ani rici ani cici.
Fuj, že sa nehanbíte takto hovoriť! obrátila sa babka k starcovi.
Šak ho neubudne. Čo študuješ, mladý?
Právo.
A čo baby? Aj tebe sa páčia také ani rici ani cici?
Buďte už ticho! zagánila babka na starca.
No čo? Šak je chlap.
Na tom ani tak nezáleží, či má žena... povedal ticho chlapec.
Tak to teda pŕ! Tak to teda pŕ! U nás raz bola akási Pavlína. Do tváre nič moc, ale... To ti bolo tak. Prišiel do dediny jeden hypnotizér a balamutil ľudí. Že vraj vylezie po povraze až celkom hore. A povraz vraj bude visieť len trak vo vzduchu bez ničoho. A všetci ho videli na tom povraze liezť, lebo ich zhypnotizoval. Potom prišla Pavlína a vraj, ľudia, veď vás klame! No ale potom! Ten tú Pavlínu tak zbalamutil, že kričala na všetkých, aby sa schovali, lebo ide veľká voda. Zdvihla si pred tou veľkou vodou sukne a pod nimi, chlapče môj, nič nemala! Ale to, čo tam bolo, stálo za to. Odvtedy za ňou behalo pol dediny. No vidíš!
Starec sa víťazoslávne usmieval.
A potom mu do úsmevu spadol kufor a cestovný vak, že sa ani nestihol zgúľať do uličky ako všetci ostatní.
Autobus zostal prilepený na cirkusovej maringotke s nápisom BLUDISKO. Chlapec sa zdvihol z uličky medzi sedadlami.
Hej, ujko, no tak... triasol starcom, až konečne otvoril oči.
Tú Pavlínu som si zobral, vieš? ... Musela si potom doma zdvíhať sukne ako vtedy s tým hypnotizérom... bolo to... bolo to to najkrajšie... aha, práve si zdvíha sukne... veď už idem, idem, ty moja bosor.... – a starec odišiel k Pavlíne skôr, ako sa prihrnula veľká voda.

XXXX

Už zasa idem tou istou cestičkou
predo mnou pes
po pravej ruke hrádza
a ja sa márne pokúšam zistiť
odkiaľ ide to tlmené cupkanie piesku
ktoré mi privialo spomienku
na ten tichý deň
so smejúcimi sa ústami:
Vieš, že dym z bystrického krematória
vonia ako zemiakové lupienky?
Cítila som
ako by mnou prešiel vietor
ako keď hodia piesok cez sito
V ten deň spopolnili môjho muža v krematóriu
A teraz na prechádzke
ten istý zvuk
Viem:
rybám na druhej strane hrádze
tlmene bijú srdcia
ako malé tamburíny


Xxxx

V komore vonia po jablkách
a cez malé okienko
sa tisne dnu hlas zvona.

Každé poludnie stáva pri zvonici starý muž.

Trvá mu dlhé minúty,
kým príde k zvonu.
Tisne vozíček pre ťažko chodiacich,
pomaly sa kníše ako
čln na hladine
kým otvorí dvierka malej zvonice.
Chvíľu sa díva na hodinky
a potom pokojne potiahne motúzik.
Dedina vtedy vonia obedom,
roky a roky otvára okná
a s hlasom zvona
kladie do úst prvú lyžicu.

No dnes ešte nie je poludnie.
Umieračik sa zahryzol do jabĺk
a ja sa bojím spýtať,
kto to zvoní.


Xxxx

Na slivke
ktorá ešte nevyhnala puky
sedí kohút
kikiríka tvoj
z-a-k-ó-d-o-v-a-n-ý
život
a slivka ti už prekladá:
len dýchaj
dýchaj svoje krivdy
a potom ich hoď sliepkam
Len si choď pohladkať dom
čo raz bude tvoj
Možno v ňom býval ten
kto schoval kúsok koláča
do kľúčovej dierky
a možno ten
čo vyzobal aj špinu spoza nechtov
Vyhoď to všetko
za dunajskú hrádzu
nech to odnesie voda
zvírená za výletnou loďou

Sadneš si na lavičku a čakáš na prvé puky


Marta Hlušíková