Alica Bartková

VEĽKÁ VLNA

Vylejte vedro vody na mravenisko a systematicky žijúce mravce zrazu pobehujú v chaose a zmätku, nevediac, kde začať naprávať, aj keď možno nie je čo naprávať. Spláchnite ľudí do veľkej výlevky a zistíte, že všetky symboly poriadku v neusporiadaných, alebo neusporia-dateľných životoch, sú len abstraktné barle pre zdravých a všetky víťazstvá a trofeje, potvrdzujúce správnu snahu o správne veci sa s vodou šinú preč, rovnako ako vaša sebaistota.
Prepínajte na spievajúce jelene, usmievajúcu sa ženu, vkladajúcu mydielko do záchodu, spoteného športovca, pomaly kráčajúceho po fyzickom výkone, DJ-ja so sluchátkami na ušiach, hrabúceho sa v kope diskov, na muža, hltajúceho sendvič, správy o nehode autobusu, o prestrelke na ulici, o zvýšení poplatkov za služby, o ďalšom podarenom útoku samovražedného atentátnika, reklamu na jackpot v lotérii, reklamu na cukríky s obrovskou zelenou obludou, ktorá má zrejme pôsobiť "ovocne". Prepínajte na reklamy, reklamy, reklamy na krémy, pracie prášky, obchodné domy, žiletky, čokoládové tyčinky, dámske vložky, žuvačky, sprchové gély, deodoranty, parfémy, cestovné kancelárie, chipsy, keksy, zubné pasty ... a zistíte, že možnosť výberu z vás robí otrokov.
Dookola stláčané dva gombíky na diaľkovom ovládači...
Niekedy, vlastne väčšinu svojho života mám pocit, že veci akoby "plávajú" okolo mňa, že sa ma priamo nedotýkajú. Luxus tejto izolovanosti zo mňa vyformoval lenivú osobu, neschopnú náhle sa rozhodovať. Všetky dôležité veci, odkladané do poslednej chvíle, sa v mojom svedomí nahromadili do hrubej steny, ktorá ešte viac znemožňuje návrat do zodpovednosti. Na neschopnosť uvedomiť si, že som súčasťou toho, čo sa deje tu a teraz, už dávno kašlem. Pritom vo mne čoraz viac rastie viera v možnosť niečoho lepšieho, ako bolo doteraz. Neschopnosť pripustiť, že najlepšie veci v mojom živote sa možno už stali... Nikdy by som sa nevrátila do minulosti, no napriek tomu sa bojím umierania. Bojím sa ďalekej budúcnosti, ak nejaká bude. Nechcem sa pozerať na roztrasené starecké ruky, ovládané nervovými tikmi a neviem si predstaviť, že sa mi veci, ktoré prežívam teraz, budú zdať nesmierne vzdialené. V jeden deň sa pozerám do zrkadla a o pár rokov je zrkadlo to isté, ale ja mám iné vlasy, iné telo, iný výraz tváre, iné myšlienky. Ľudia sú v toku neustálych zmien, či chcú, alebo nie a plávajú v ňom, zvíjajú sa, hmýria sa, predierajú, nechajú sa unášať. Tok času necháva na ľuďoch následky ako superkatastrofa. Zdevastované bunky sa už nikdy neobnovia a vy viete, že vás čaká koniec. Katsushika Hokusai na smrteľnej posteli povedal: "Keby mi nebesá darovali ešte ďalších päť rokov, stal by som sa veľkým maliarom." Zomrel 10. mája 1849 a za svojho života dosiahol v umeleckej sfére to, čo
málokto a dovolím si podotknúť, ak vôbec niekto. Veľkého umelca, ktorý zmizol zo sveta bez
povšimnutia, akoby zobrala so sebou jeho "Veľká vlna" - drevorez, ktorého rôzne variácie môžete vidieť na nespočetnom množstve reprodukcií, na tričkách, osuškách, taškách, dáždnikoch, pohároch, tanieroch, kachličkách ... Zvečnil tsunami (jap. tsu - prístav, nami - vlna = vlna
v prístave) v plnej sile a skutočnosti. Superkatastrofu, ktorá mení povrch krajiny a vnútro
ľudí, ktorí prežili. Životodarná voda je vtedy zároveň smrtonosná. Voda, ktorá tvorí viac
ako ? povrchu Zeme, voda, z ktorej sa skladá asi 70% ľudského tela, vtedy ničí, čo jej príde do cesty. Špinavá voda sa dotieravou rýchlosťou valí do všetkých škár, dier, puklín a nesie
so sebou domy, stromy, autá, ľudí, zvieratá, presnejšie - zväčša len ich časti. A vy sa len
prizeráte, a keď vidíte pred sebou preplávať bielu plastovú vidličku, topánku, koleso z bi-
cykla, dolámanú stoličku, šuflík, ktorý už nikdy nebude skrývať svoj obsah, už nečakáte,
že sa to pre vás skončí dobre. Keď máte do brucha vrazenú kovovú tyč, keď ste zaseknutí
medzi troskami niečoho, čo malo ľudí chrániť pred nepriaznivými vplyvmi počasia, ponorení
do vody celým telom, až na hlavu, ktorá lapá po dychu a dolámanými kosťami sa pokúšate
naprávať nenapraviteľné. Keď sa musíte iba bezmocne prizerať na vodnou masou unášané
ľudské telá, mihajúce sa popri vás. Vtedy vás napadne, aký bezvýznamný je váš koniec,
a že rovnako bezvýznamný bol možno aj celý váš život. Snažíte sa vybaviť si to najpodstat-
nejšie v ňom. Vašich blízkych, vaše túžby, márne snahy, naplnené priania ... Vy neovplyvníte
to, ako zomriete.
Prepínajte na hádku ženy s mužom, prepínajte na daždivú ulicu, prepínajte na reklamu na šampón, reklamu na nábytkovú firmu, reklamu na očné kvapky. Chýbala by mi akákoľvek
reklama. Chýbalo by mi čokoľvek z môjho života. Zrazu vám začnú chýbať veci, ktoré ste
predtým neznášali. Vŕzgajúca stolička, škripot dverí, hukot chladničky, zvonenie budíka -spomienka na tie zvuky, ktoré vás predtým znervózňovali, vám zrazu pripadá ako Beethove-
nova Óda na radosť. Gýčový hrnček na kávu, zrkadlo v kúpeľni, ktoré vás opticky rozširovalo,
kvet, o ktorý ste sa vzorne starali, no napriek tomu bol vždy zvädnutý a upratovanie jeho opadaných listov vás vytáčalo čoraz viac, toto všetko vám bude chýbať. Ak prežijete s dolámanými končatinami, ak prežijete s vnútornými zraneniami a otrasom mozgu, ak o kon-
čatiny prídete, alebo prídete o svojich blízkych, vtedy vám budú chýbať všetky problémy
z predošlého života.
Keď pred sebou vidíte vlnu apokalyptických rozmerov a pre jej ohlušujúce dunenie
nepočujete výkriky ľudí, vidíte len ich hrôzou otvorené ústa, vtedy vám dôjde, že človek je v prírode iba hosťom. Človek sa bez prírody nezaobíde, ale ona bez neho áno, dokonca
si robí, čo chce. Tsunami, rovnako ako iné katastrofy, tu vždy boli (stránky kroník sa nimi
začali zapĺňať zhruba pred 1300 rokmi, prvá stručná správa pochádza z 27.novembra 684 -
Japonsko - Honšú), aj budú, spláchli so sebou státisíce ľudských životov a zničili nespočetné
množstvo obydlí. Je úplne jedno, či má človek bezpečnostný systém v dome, či sa zdravo
stravuje, či je veriaci a zbytočne prosí o odpustenie hriechov, alebo ateista, ktorému hlavou
prebleskne, ako je možné, že ľudí v tejto "vyspelej" dobe nikto nevaroval. Je jedno, či človek
triedi odpad ako svetoobčan, alebo žije na vlastnom smetisku. Keď sa na vás rúti vlna vysoká
20 metrov, dôjde vám, že behom pár minút sa všetky vaše snahy a istoty ukončia, veľká vlna ich vezme so sebou tam, kde budú také malé ako zrnko piesku. To, čo po vlne zostane, je spúšť a špina, ktorá je väčšia, ako by ste vy, nedbajúc na životné prostredie, stihli spraviť za celý svoj život. Z domov, hotelov, škôl, katedrál sú ruiny, namočené v hnilobnej mase mŕtvych tiel ľudí a zvierat, navyše pripočítajme nákazy zo zvierat, ktoré už boli infikované aj predtým, uvoľnený
kanalizačný systém, jedovaté plyny, atď. Prechádzate po ruinách, kde občas na pahýloch stromov vidíte mŕtvych ľudí v posmrtnom kŕči obopínajúcich konáre. Nárek a pološialené výkriky teraz už počujete a pripadá vám, že ich počúvate už roky. Prechádzate úryvkami z katastrofických filmov,
na ktoré, ak náhodou prepnete, unudene stláčate tlačítko od ovládača ďalej. Tu však scenár napí-
sala príroda a nečakala na súhlas hercov. Prechádzate krajinou, ktorá stratila tvár a máte zvláštny
pocit - neviete, či snívate zlý sen, alebo ste sa prvýkrát v živote prebudili. Facka labou tsunami
sa vám zdá neuveriteľná a súčasne skutočná. Tí, čo sa zachránili, sa prekvapivo rýchlo snažia naprávať všetko okolo. Možno podvedome, a možno ani nie tak z poriadkumilovnosti, ale s cieľom
zabudnúť na tragédiu. Je to v pude sebazáchovy - zabudnúť na nepríjemné veci. Katastrofy bavia ľudí, pokiaľ sa ich netýkajú. Hovejú si vo vlastnom bezpečnom hniezde a šťastí, že tragédia nepostihla ich. V porovnaní so spúšťou po tsunami niekde mimo nich, sa ich život javí lepší
a ich pocit spokojnosti väčší. Ale akonáhle sa to týka ich a oblasti, v ktorej sa nachádzajú, s ra-
dosťou na katastrofy zabúdajú. No potom tsunami príde zas a ľudia sa pýtajú : Ako je to možné?
Staré japonské príslovie to vystihuje : "Katastrofa udrie práve v okamihu, keď ľudia na tú minulú zabudli". Radšej zabudnúť, vypustiť, odstrániť zlé spomienky a upratať trosky, ako sa tým zao-
berať a vybudovať aspoň lepší informačný systém. Tsunami príde znovu a ľudia nevedia
ako sa zachovať, keď dostanú správu o zemetrasení. Ignorujúc ju až do poslednej chvíle budú spláchnutí ako ľudia pred 1300 rokmi.
26. decembra 2004 - zemetrasenie Sumatra - Andamanské ostrovy. Toto tsunami, vyvo-
lané zemetrasením, zanechalo najviac obetí zo všetkých v histórii zaznamenaných tsunami.
Zahynulo viac ako 153 000 ľudí, nehovoriac o tých, ktorí zostali bez domova. Celý čas od vzni-
ku tsunami, až po jej príchod na pobrežie, vysielali miestne stanice komerčnú hudbu, reklamy na spotrebný tovar a rôzne hlúposti. Mnoho úmrtí bolo úplne zbytočných, pretože nefungoval komunikačný systém. Uvádza sa, že nikto nereagoval ani na správu z havajského observatória, ktorá bola rozoslaná asi pol hodinu potom, kedy došlo k zemetraseniu. Nešlo pritom len o to, že neexistoval varovný systém, ale najmä o to, že neexistovalo povedomie ľudí, že hrozba tsunami tu bola, je a stále bude. A preto : ZACHOVAJME PANIKU!
Ja, ako obyčajný, súčasný, materiálne založený človek, si neviem predstaviť, že by som sa po takej udalosti znovu ocitla medzi troskami svojho domova a nachádzala zvyšky niečoho, čo som predtým považovala za samozrejmosť. Ostré črepiny skla a iných rozbitých predmetov zodpove-
dajú rozbitému životu. Tým, že by som prišla o všetky svoje veci, by som si zrejme nepripadala
oslobodená od materiálneho sveta, ale o to prázdnejšia. Všetky tie kritiky materiálneho sveta
a masovej kultúry by mi možno pripadali viac povrchné, ako to, čo kritizujú. Predmety sú predsa prejavy osobnosti, a na tých, čo tvrdia, že je v nich osobnosť nakoniec anulovaná, treba kašľať.
Život je príliš krátky na to, aby sa človek netešil z takpovediac triviálnych vecí. A čo sa týka
kritiky masovej kultúry, tak tá sa stáva tým najrafinovanejším produktom masovej kultúry
a takýto kritik v skutočnosti iba čaká, kým mu ostatní svojou voľbou umožnia, aby mohol robiť
pravý opak. Keby som prišla o všetko, čo som hromadila celý svoj život do poschodovej torty,
ktorá je možno nezdravá, ale o to chutnejšia, chcelo by sa mi kričať, pľuť, zvracať, nadávať,
a možno by ma to zmohlo natoľko, že by som nebola schopná ničoho. Ostala by som v bdelej
kóme, stimulovaná len svojimi príbuznými, na ktorých mi síce záleží oveľa viac ako na svete
vecí, ale začať odznova vyžaduje veľmi veľké úsilie, ktorého asi nie sú schopní všetci.
V hlave by sa mi premietali všetky moje knihy, cd-čka, šperky, všetky obľúbené kusy oblečenia,
topánky, kabelky, parfémy, obrazy, všetky dary, ktoré som kedy dostala od svojich príbuzných
a priateľov, všetky drobné predmety, ktoré tvorili súčasť môjho života a spomienok. Pohodlie
rokmi budovaného domova, ktorý je zničený, je preč. Veci, čo v ňom zostali, sú zmenené na nepoznanie a medzi veľkými črepinami skla z okien a dverí, ktoré vylomila tsunami
ešte skôr ako dorazila, ženúc pred sebou stlačený vzduch, rozpoznávajúc rozbitú klávesnicu
počítača, zablatené a zdeformované detské hračky, ktoré už predtým boli gýč, ale ich vlast-
nenie ma tešilo, by ma nenapadlo tešiť sa z prežitia, ale plakať nad zničeným životom.
Prepínaj na smejúce sa deti, telefonujúcu ženu, penu na holenie. Smrad z rozkladajúcich sa
rýb, krabov, medúz a iných morských tvorov ti rozleptáva nozdry. Prepínaj na muža na bicykli,
sprchujúcu sa ženu, reklamu na nanuky. Noha ti uviazla medzi troskami niečoho dreveného, ukrytého v hrubých nánosoch blata. Prepínaj na slnečníky, ľudí ležiacich na pláži, reklamu
na kávu, auto, farby na vlasy, repelent proti hmyzu. Stojíš medzi zničenými dverami niečieho
domu a zvyškami skrine, ktorej obsah je nenávratne preč. Prepínajte na vodné pólo, na starca
prežúvajúceho sústo jedla, na osamelého človeka, stojaceho pod nočnou lampou, reklamu
na žrádlo pre mačky, gél na zubné protézy, maliarske nátery na steny. Je úplne jedno, či nadá-
vate, alebo nie, či ste altruista, alebo nevrlý a výbušný človek, pesimista, či optimista, alkoholik,
narkoman, alebo abstinent, tsunami vás spláchne zo zemského povrchu ako najväčšiu zaschnutú špinu na tanieri. A ak nie, následky môžu byť až také zlé, že by ste si možno aj priali, aby ste
neprežili.
Predstavte si, že cestujete vo vlaku, zrazu sa na celý vlak prirúti vlna vysoká 10 metrov
a odnesie ho o 50 metrov ďalej. Toto sa tiež stalo 26. decembra 2004 pri tsunami v meste
Peraliya a zabila v tomto "vlaku - titaniku" 1700 pasažierov. Predstavte si, že pozorujete na pobreží vlnu vysokú takmer 30 metrov a túto rýchlo sa pohybujúcu vertikálnu stenu ničivej
vody sprevádza patričný zvukový doprovod - najprv vzdialené hrmenie, a potom akoby nad
vami prelietala helikoptéra. 17. júl 1998 - pobrežie Papuy - Novej Guinei, zahynulo 2200 ľudí.
Keď čítate všetky štatistiky tejto ničivej katastrofy, kde sa uvádza dátum, magnitúda, maxi-
málna výška, miesto vzniku, počet obetí, napadne vás, že nikde sa neuvádza, koľko zničených životov ľudí, ktorí prežili, má katastrofa na konte. Zdemolované životy, zdemolované telá, zdemolovaná krajina.
Rozbite mravčiu farmu veľkým kladivom a mravce, ktoré prežili, majú oproti človeku tú výhodu, že nevedia, čo sa stalo. Ťaživý pocit vedenia, že sa obetiam na životoch možno dalo predísť, je človeku rovnako na nič ako záznamy stoviek tsunami z histórie. Ľudia stále budú
ležať na pláži, rádiá po zemetrasení budú stále vysielať len hudbu a reklamy a televízie správy
len o iných nešťastiach iných ľudí, ktoré sa nás netýkajú. Všetko "pláva" okolo nás, pokiaľ
nás nezasiahne veľká vlna.

PETER

„ Potrebujem rozhovor“, pomyslel si Peter.
Nie len zdvorilostné a zbytočné frázy v práci, na ulici, vo vý-
ťahoch, v obchodoch, skrátka všade, kde ľudia začínajú vety
otázkami typu „Ako sa máš?“, alebo „Čo máš nové?“.
Na takéto otázky a v takom prostredí vždy odpovedal rovnako
krátko a rovnako zbytočne. Tiež už má plné zuby prekrikovania
sa v hlučných podnikoch, kde sa občas zastaví s priateľmi,
u ktorých je vtedy vážny rozhovor to posledné, na čo by mali
náladu. Odmenou za utratené peniaze v baroch je mu vždy len
vykričaný hlas a občasná „opica“, ktorú na druhý deň odburáva
tým, že ide do práce pešo. Postupne v uliciach zapadne do davu
ľudí - anonymnej masy, pripomínajúcej hmyz a vníma útržky
rozhovorov. Výkriky, smiech, vrieskanie do telefónu, výkriky
zlosti už od rána, ktoré možno o pár rokov, mesiacov, dní,
vyústia do infarktu. Vníma vône a smrady z pouličných stán-
kov s hot-dogmi, pop-cornom, zmrzlinou, vaflami a šiškami,
cíti parfémy a pot ľudí, smrad z kanálu, vôňu kvetov a toto
všetko sa mieša so sviežou vôňou vzduchu po daždi.
V práci deň prebieha väčšinou rovnako. Stereotyp, nesúci
v sebe rovnaké úkony a rovnaké, nespočetnekrát za deň
používané vety.
„Dobré ráno.“ „Mili, prosím, zavolajte mi pána takého
a takého.“ „Mili, prosím vás, dohodnite mi stretnutie s pá-
nom tým a tým.“ „Ďakujem.“ „Prosím.“ „Dovidenia.“
„Dopočutia.“
Odmenou za jeho prácu sú mu plechové prsty, ktoré mu
postupne vrastajú do klávesnice počítača, priemerný život
a postupná smrť kreativity, o ktorej si myslel, že ju raz
využije. Vždy v ňom len driemala, ale nikdy sa neprebudila.
Obedy s kolegami, ktorým sa ústa nezatvoria ani pri jedle,
a pri ktorých má pocit, že práca je to jediné, o čom sa
vedia rozprávať, sú takisto stereotypné.
Práca, práca, práca. Jedlo, jedlo, jedlo. Domov, spať a zase
pracovať.
Občas, ešte predtým, ako zapne obrazovku počítača,
pozerá sa v nej na svoj odraz a nechce veriť, že to tak bude
navždy. Prepadá ho pocit zbytočnosti a bezmocnosti.
Rovnako, ako nerobí nič pre iných ľudí, tak ani pre seba.
Nezachraňuje životy, nebojuje za správne názory, nezastáva
sa slabších, nedemonštruje svoje nápady pred davmi ľudí,
nemá silu na to, aby vykričal svoje názory široko ďaleko.
Jeho život bol vždy o prispôsobovaní sa, ako najschod-
nejšej a najpohodlnejšej ceste, ktorú keď prejdete, môžete
mať pocit, že sa vo vašom živote nič neudialo.
Pár svetlých okamihov v ňom pôsobí ako suchá kosť pre
vyhladovaného psa.
Pár svetlých okamihov a smrť.
V poslednom čase chodí pešo aj domov. Baví ho
počúvať útržky rozhovorov ľudí, ktorí sú po práci viac
uvoľnení a atmosféra na ulici je znesiteľnejšia. Aj keď
niektorí po celodennom strese vrieskajú do telefónu
ešte viac.
Opäť škripoty, smiech, nadávky, hlúpe reči, afektované
pripomienky, pesničky z rádií, reklamy, všemožne lákajú-
ce hmyz na svoju pestrosť a lepkavosť.
Doma ho čakajú komerčné televízne stanice, prinášajú-
ce lacnú zábavu, ktorá by mala uspokojiť (neuspokojiť)
širokú škálu ľudí. Dá sa však na to rýchlo zvyknúť,
a dokonca na vlastnej koži zistil, že niektoré relácie
sú návykové. Doteraz si však nie je istý, či sú tak návy-
kové tie programy, alebo stereotyp, ktorý so sebou pri-
nášajú. Stereotyp ako oporný bod pre ľudí, ktorí chcú
od života viac, no nemajú odvahu, alebo možnosť to
uskutočniť. A tak sa ako voyeri pozerajú na televíznu
obrazovku ako cez veľkú kľúčovú dierku na predstierané
životy niekoho iného. Odmenou za to sú im bdelé nenapl-
nené sny a nočné mory, z ktorých sa budia premočení
od potu.
Najradšej počúva prúd vody, stekajúcej mu od hlavy
až k chodidlám v sprche, ktorú si dáva po ďalšom zo stereo-
typných dní jeho nudného života.
Teplé mlieko, ohriate v mikrovlnke, pozostatok z detstva,
ho aspoň na chvíľu utápa v sladkom sebaklame, že je všetko
tak, ako má byť.
A keď potom Peter zhasne lampu na nočnom stolíku
a leží na posteli pod prikrývkou, zisťuje, že vlastne ani
nie je o čom sa rozprávať.

VYCHÁDZKA

Zatváram dvere od domu a vychádzam von, nevediac, kam ďalej
povedú moje kroky.
Prechádzam po zaľudnenej ulici, kde sa strácam v anonymnej mase
ľudí, ktorých kroky sú náhlivé, pomalé, ťarbavé, chôdza sa mení v beh,
alebo stoja a snažia sa viesť rozhovor prekrikovaním hluku naokolo.
Počujem smiech, výčitky, prosby, výkriky plné zlosti, alebo nadšenia,
štekot psov, trúbenie áut, hudbu z rádií, reklamy na všetko možné,
snažiace sa upútať pozornosť. Prechádzam popri pouličných stánkoch
s časopismi, jedlom, nápojmi …, popri stĺpoch pouličného osvetlenia
oblepených reklamnými letákmi a inzerátmi, ponúkajúcimi šteňatá,
starý nábytok, byty, prácu, ojazdené autá …, hľadajúcimi spolubýva-
júceho, staré písacie stroje, hľadajúcimi osoby, ktoré jedného dňa
zmizli a odvtedy ich nikto nevidel.
Idem popri výkladoch obchodov, ponúkajúcich svoj tovar naaranžo-
vaný do nespočetných kombinácií. Idem popri nahustených terasách,
kde ľudia pijú svoju kávu, čítajú noviny a snažia sa ukoristiť si aspoň
chvíľu pokoja v uponáhľaných životoch.
Prechádzam popri kolóne trúbiacich áut, kde sedia rodičia s deťmi,
osamelí ľudia hulákajúci do telefónov, upotení kuriéri s autami
plnými haraburdia, taxikári nadávajúci na dopravnú zápchu …
Prechádzam popri tomto všetkom až dovtedy, pokiaľ hustota ľudí
nezačne byť menšia, až kým nezmizne úplne.
Prechádzam cez slnkom presvietenú lúku, kde mi cestu križujú
stovky drobných živočíchov. Mravce, snažiace sa vybudovať čo naj-
väčšie a najpevnejšie mravenisko, nesúce náklad mnohokrát pre-
vyšujúci váhu ich tiel. Lúčne koníky, skáčúce do vzdialenosti
niekoľkých metrov. Včely, nesúce so sebou hrudky peľu.
Motýle, z ktorých som vždy mala strach, možno preto, lebo pod
krásnymi krídlami ukrývajú svoje šedé, tenké, takmer hranaté
telo. Teraz mi však hrôzu vôbec nenaháňajú a dokonca mi jeden
z nich sadá na rameno. Cítim vôňu lúčnych kvetov, z ktorých
peľu vždy kýcham, tentokrát si však ich vôňu vychutnávam
bez akýchkoľvek problémov. Zatváram oči, nesiem si v sebe
vôňu lúky a idem ďalej.
Prechádzam po lesnej ceste, kde ma pred ostrým slnkom chráni
tieň vysokých stromov. Cítiť vôňu živice, malín húb a iných
lesných plodov. Počuť spev vtákov, ktoré v bezpečných korunách
starých stromov majú svoje hniezda. Predieram sa húštinami
a vysokými kríkmi, až mám ruky doškriabané od pichľavých
konárov.
Prechádzam po stredovekých zrúcaninách, ktoré hradby pred päťsto
rokmi chránili pred nepriateľmi, a teraz sa po ich zvyškoch tmolia
občasní turisti s fotoaparátmi, s cieľom zaznamenať pád minulosti.
Prechádzam po zasnežených pláňach, kde ma od zimy oziaba nos
a končeky prstov. Sneh padá pomaly a rovnomerne, ako v guľo-
vom ťažítku, ktorým jemne zatrasiete. Dokonca počuť ako dopadá
na snehovú vrstvu, po ktorej kráčam, pretože všade je takmer úplné
ticho. Jemné, sotva počuteľné dopady snehových vločiek sprevádza
len môj dych. Vždy som tušila, že mám rada ticho a samotu, ale
nikdy som si to nebola ochotná priznať. Teraz to však priznávam
v plnej miere a snažím sa zhlboka nadýchať chladnej vône snehu
a absorbovať tento jedinečný okamih. Nohy mám už úplne meravé,
napriek tomu sa snažím ísť ďalej. Predieram sa snehovými závejmi,
kde nevidieť iné stopy okrem mojich až dovtedy, pokým vrstva snehu
nezačína byť čoraz menšia a menšia …
Až kým neprechádzam po rozpálenej púšti, kde ma oslepuje slnko,
bičujúce piesok už milióny rokov. Pot mi v tenkých pramienkoch
steká od hlavy až k pätám, až do piesku, kde sa hneď odparuje
do horúceho vzduchu, ktorý opäť vdychujem. Idem po rozpálených
dunách, ktoré sa zdajú nekonečné. Nikde na obzore žiadna oáza
a nado mnou už začínajú krúžiť hladné supy. Zdochlinári, ktorí
sú smetným košom prírody, by si na mojom vyprahnutom tele
pochutnali za pár minút. Zbieram všetky sily a idem ďalej a ďalej …
Prechádzam po morských plážach, kde mi spenená slaná voda
omýva chodidlá a vynáša na povrch drobné morské živočíchy,
ktoré s tým nerátali. Chcem byť morská korytnačka, ktorá môže
oceán skúmať rovnako ako súš.
Koralové útesy, morské záhrady plné farebných rias a iných
vodných rastlín, pestrofarebné ryby, svojimi tvarmi často pripomí-
najúce kubistický ošiaľ … Toto všetko si žije pod vodou vlastný
život aj bez ľudských pohľadov. Chcem mať žiabre a aspoň
na pár hodín zotrvať v podmorskej scenérii. Byť aspoň trochu
oslobodená od zemskej príťažlivosti a nadnášaná vodou.
Prechádzam po skalnatých útesoch, kde mi vietor rezonuje v ušiach
a s mojimi vlasmi si robí čo chce. Potkýňam sa o skaly, vyčnievajúce
z povrchu, ktorý je sem tam prerušovaný trávnym porastom.
Zelenou trávou sa pasie dobytok, ktorý na neďalekých farmách
chovajú ľudia žijúci s prírodou.
Prechádzam cez most vedúci ponad rieku. Občas ma minie nejaké
auto, vezúce svoj všemožný náklad a posádku ktovie kam.
Most pôsobí ako kus plochy, zdvihnutej do vzduchu, ktorá so zemou
nemá nič spoločné. Pôsobí, akoby mal bližšie k oblakom ako k rieke
pod ním. V diaľke sa rysujú kopce, ktorých zeleno-modrá farebná
škála sa stupňuje od najtmavšieho - najbližšieho, po najsvetlejší -
- najvzdialenejší. Pozerám sa z výšky na ľudí, ktorí splavujú rieku
a slabo ovládateľný čln ich rýchlo vedie preč.
Prechádzam cez rybí trh, kde sa smrad rybaciny mieša s pachom ľudí.
Pozerajú na mňa stovky mŕtvych, lesknúcich sa očí, ktoré za svojho
života preplávali kilometre pod morskou hladinou, aby nakoniec
skončili v rybárskej sieti. Chrbtové plutvy malých žralokov už nikomu
nebudú naháňať strach a ich otvorené papule plné ostrých zubov
vyzerajú ako pripomienka hrozby, ktorá mohla byť, ale nie je
a nikdy nenastane.
Prechádzam cez záhradu, ktorej kríky sú upravené do všakovakých
tvarov a bielym mramorovým sochám robí spoločnosť fontána
uprostred.
Prechádzam cez rozkvitnutú alej ovocných stromov. Cez ich koruny
preniká slnečné svetlo, takže na zemi vzniká svetelná mozaika,
ktorá je rovnako ohurujúca ako oni samotné.
Prechádzam sa malou dedinou, kde ľudia žijú vo svojom malom,
súkromnom svete, kde zvieratá voľne behajú a nemajú z ľudí
strach.
Prechádzam cez starobylé námestie, kde rozpálené schody do chrámu
pripomínajú skôr cestu do pekla. Na veľkom, vydlaždicovanom
priestranstve sa pomedzi ľudí pletú holuby, vyzobávajúce omrvinky
zo škár medzi kamennými dlaždicami.
Prechádzam po hranách striech vysokých budov, odkiaľ by som si
pádom zaistila smrť. Pozorujem z nich dole uponáhľaných ľudí,
šinúcich sa všetkými svetovými stranami.
Prechádzam sa v uličkách medzi scénami z filmov, kde je všetko
neprirodzené a nič nedáva zmysel. Nado mnou sa týčia vysoké
stĺpy, ktoré nič nepodopierajú, nosné oblúky, ktoré nič nenesú.
Okolo sú budovy bez striech, ktoré sú na dolných poschodiach
rozsvietené. Naopak, niečo ako strecha domu je priamo na zemi,
vedľa umelých kríkov. Robustné zábradlie, patriace k masívnym
schodom vedie k dverám, ktorými ak by ste prešli, spadnete
z trojmetrovej výšky, pretože za nimi nie je podlaha. Predieram
sa týmito maketami reálnych vecí a idem ďalej a ďalej …
Prechádzam sa po jesennej krajine hýriacej všetkými farbami
a pod nohami mi šuštia napadané listy stromov. Zakopávam
o jablká, hrušky, gaštany a iné plody stromov, ktoré zreli celé
leto, aby nakoniec skončili rozmliaždené pod mojimi nohami.
Prechádzam sa po horských štítoch, pod ktorými je len kosodrevina
a svište bystriace pozornosť. Svojím hvízdaním si dávajú najavo,
že je tam votrelec. Zapadá Slnko a vyzerá to, akoby ho jeden zo
štítov napichoval na svoj špic. A Slnko krváca. Oranžovo-červená
žiara mi svieti na cestu po ostrých skalách.
Prechádzam popri veterných mlynoch, ktoré svojimi pohybmi pri-
pomínajú niečo živé. Za nimi sú obilné polia, kde sa klasy nahýňajú
v smere vetra, takže to pôsobí ako vlniaca sa morská hladina.
Všetko je v pohybe, okrem cesty, po ktorej práve kráčam, a o ktorej
netuším, kam vedie.
Prechádzam po špinavých, tmavých uliciach, kde mi jedinú spoločnosť
robia lesknúce sa páry malých čiernych očí, snažiacich sa vyňuchať
si nejakú potravu. Ich drobné telíčka vrhajú na steny budov a chodníky
rýchlo sa pohybujúce tiene, niekoľkokrát väčšie ako oni sami.
Toto pouličné divadlo ma odrazu zmáha a ja konečne viem, kam budú
smerovať moje kroky. Budú smerovať domov, do interiéru bytu na
štvrtom poschodí obytného domu, z ktorého možno zas týždeň nikam
nevyleziem.
Prešla som popri potokoch, riekach, morských pobrežiach, rybníkoch,
zamrznutých jazerách … Po horských terénoch, aj horúcich púšťach.
Pomedzi ľudí, aj po miestach, kde neboli široko-ďaleko žiadni ľudia,
a možno ani zvieratá. Prešla som každým ročným obdobím, aj dennou,
či nočnou hodinou. A zistila som, že sa teším domov.
Raz mi ktosi povedal, že človek sa musí naučiť byť sám a nesmie
sa báť byť sám. Tak som to skúsila a prišla som na to, že byť sama
je fajn, ale asi len vtedy, keď má človek možnosť vrátiť sa domov.
Do svojho domova, k rodine, k priateľom … Život pútnika a pustovníka
môže byť ťažký a zároveň ľahký, obmedzujúci a zároveň oslobodzujúci,
no najlepší práve vtedy, keď sa má človek kam vrátiť.

PSÍ ÚTEK

Zase ušiel. Prečo neustále uteká?! Nesie snáď sama v sebe
niečo, čo spôsobuje, že ju neustále všetci opúšťajú?
Najprv ju opustil otec, keď ako malá plakala matke v náručí.
Neskôr ju opustila aj matka, keď sa nevedela vysporiadať s vlast-
ným životom a realitou, ktorá sa nezhodovala s jej očakávaniami.
Jej neprítomný pohľad a neidentifikovateľný výraz ju sprevádzali
celé detstvo a pubertu, kde na búriace sa hormóny nebol priestor.
Musela rýchlo dospieť a naučiť sa spoliehať na vlastný rozum,
takže vtedy, keď väčšina detí pozná iba bezstarostnosť, ona
musela kriesiť k životu na mol opitú matku, ktorá na varenie
a upratovanie dávno zanevrela.
Možno aj preto neronila litre sĺz nad jej hrobom, keď jej alkoho-
lom a liekmi zdevastované telo vypovedalo službu.
Skrátka, žiadna idylka. Ale prečo jej neustále uteká aj ten mi-
zerný pes?!
Vždy, keď sa to stane, tak ako teraz, nechá otvorenú bráničku
vedúcu k domu, pre prípad, že by sa náhodou vrátil a ide ho hľa-
dať. Najprv sa zbežne poobzerá po okolí, zakričí jeho meno,
a potom sa pohne smerom k jazeru, kde ho našla už niekoľkokrát.
Pozerá sa za stromy, kríky, pozerá na dvory susedov, u ktorých
už tiež párkrát skončil. Rozmetal obsah smetiakov po celom
trávniku a ona to potom musela upratovať. Ukradol steaky
pripravené na grilovanie a ona to musela zaplatiť. Celý od blata
vbehol na dvor ďalším susedom a zasvinil garáž, chodník, schody,
dokonca aj vstupné dvere a ona sa doteraz cíti previnilo.
Občas ju napadne, načo jej vôbec je zviera, po ktorom musí
neustále naprávať škody. Ona však nie je ako ostatní a nedokáže
sa na niekoho vykašľať iba preto, lebo nie je úplne podľa jej
predstáv.
Po matke nasledovala prvá láska, o ktorej pravosti a rýdzosti
bola zrejme presvedčená len ona, pretože mu nerobilo problém
vymeniť ju za prvú, ktorá mala väčšie prsia, väčšie oči
a väčšie pery ako ona. Jej zostalo iba čoraz viac vzrastajúce
sklamanie z ľudí, zo sveta, zo života a nahlodaná viera v niečo
lepšie.
Človek by si myslel, že ak niekto vyrastal tak, ako ona, stane sa
z neho zatrpknutý, nedôverčivý, možno agresívny uzlík nervov,
ale nestalo sa tak. Jej nie. Stále v sebe niesla vieru, že takto
to predsa nemôže byť stále. Takto to predsa nemôže byť až
do konca!
A tak sa aj po nespočetných a neúspešných pokusoch nadviazať
s ľuďmi bližší a úprimný kontakt, nevzdávala tejto myšlienky.
Tie pokusy sa netýkali len partnerských vzťahov, ale aj takzva-
ných kamarátok, ktoré ju niekoľkokrát podrazili, z ješitnosti
sa s ňou prestali rozprávať, alebo ju samu prestalo baviť ich sú-
ťaženie o lepšiu kabelku, krajšie nechty, lepší účes, drahšie
topánky ... Z povrchných kamarátstiev, ktoré môžu zaniknúť
s jedným žmurknutím oka, je jej zle.
Načo sa rozprávať iba kvôli rozprávaniu? Pri takýchto rozho-
voroch vidíte iba otvárať ústa, ale zmysel nikde. Pritom to,
čo skutočne cítite, čo chcete povedať, zostáva vo vás.
To sa lepšie porozpráva sama so sebou v zrkadle.
Napriek tomu nestratila dôveru v ľudí a stále sa snažila vidieť
na nich tie lepšie stránky.
Možno taká byť radšej nemala, pretože muža, ktorého si zobrala
za manžela, by s trochou podozrievavosti a skepticizmu možno
prekukla už na začiatku. Bol to sukničkár, ktorý sa svojej závis-
losti nikdy nedokázal, a možno ani nechcel vzdať, no dokázal ju
oblbovať tým, že je jedinou ženou v jeho živote, až do rozvodu.
Až potom sa dozvedela, že flirtoval takmer s každou jej známou
a počas piatich rokov ich manželstva vystriedal toľko mileniek,
až sa jej to zdalo absurdné.
Sama dobre vie, že by sa jej asi zišlo, aby jej niekto napriek
ťažkému osudu dal zopár faciek, zatriasol ňou a zreval, že nech
sa konečne preberie, no ona napriek zrnkám skepticizmu, ktoré sa
v nej začali prevaľovať a miestami spôsobovať bolesť, nezačala
byť zatrpknutá.
A tak teraz prechádza cez cestu na chodník, ktorý vedie k jazeru.
Je to skôr močiar ako jazero, ale mierna snobskosť ľudí z okolia
im ho inak ako jazero nazývať nedovolí.
A volá na psa. Jasne si pamätá, ako ho pred štyrmi rokmi uvidela
triasť sa v tráve pri ceste. Išla okolo autom, tak zastavila a zo-
brala si ho so sebou. Niekto ho pravdepodobne nechal pri ceste
úmyselne a opustil ho tak, ako ju všetci v jej živote.
A teraz znova volá jeho meno s nádejou, že sa odniekiaľ vynorí
jeho chlpatá hlava, pribehne a celý zašpinený zašpiní aj ju.
Zaostruje zrak a opäť pozerá za stromy, kríky, živé ploty,
pozerá, či sa nehýbe vysoká tráva pri jazere.
Nikde nič, a tak si sadá na lavičku pri chodníku s dúfaním,
že sa čoskoro objaví. Na praskliny v betóne chodníka hádže
svetelnú mozaiku slnko, presvitajúce cez konáre stromov.
Abstraktný obraz, ktorý by sa vytvorený správnymi rukami
dal predať za desaťtisíce. Ako kurátorka výstav už videla
všelijaké abstraktné mazanice nazývajúce sa umením, kde,
nech sa pozerala ako chcela, nevidela ani náznak talentu.
Vyštudovaná výtvarníčka, a čo z toho?
Škola jej akurát pokazila chuť k tvorbe a umenie zhnusila na-
toľko, že by najradšej veľkým kladivom umelecké skvosty
ľudstva roztrieskala na malé kúsky.
Obeťami by boli bez výčitiek svedomia Michelangelov Dávid,
Sixtínska kaplnka, Leonardova Posledná večera, uľavilo by sa
jej pri tavení Rodinovho Kovového veku a zaradom by s nad-
šením zdevastovala všetky zbierky známych galérií, vystavujúcich
na obdiv slávu minulosti. Vystavujúcich umenie, ku ktorému
sa už zrejme nik nie je schopný priblížiť.
Je jej zle z nekonečného rozplývania sa nad machuľami, ktoré
by zvládlo trojročné dieťa, a ktoré nevypovedajú nič o talente
autora. Skutočné, ojedinelé umelecké diela, ktoré sa v dnešnej
dobe niekomu podaria raz za čas, sú dokonca ohodnocované
na menej, ako výplody ľudí s minimom talentu, posadnutých
peniazmi a slávou. Je jej zle z toho, že takýchto ľudí podpo-
ruje nespočetné množstvo zbohatlíkov bez vkusu, hromadne
nakupujúcich diela podľa ceny - čím vyššia, tým lepšie, je jedno
akú má umeleckú hodnotu, je jedno, či sa im páči.
Výsledkom je, že sa v takmer každej honosnej rezidencii
magora s plným zadkom peňazí „skvie“ na stene primitívny
obraz veľkých rozmerov s veselými machuľami v pozadí.
Je jej zle z výtvarných škôl, na ktorých je podstatnejšie kvá-
kanie o umení ako samotné umenie. Je jej zle zle zo všadeprí-
tomnej honby za originalitou. Umelec nemusí prísť s niečím
novým, ak je skutočne dobrý. Je jej zle zo zbytočných extrémov,
ktoré slúžia iba extrémom, ale pri ktorých sa dá o umení
hovoriť asi ťažko.
Kde zmizol Katsuishika Hokusai, da Vinci, Iľja Jefimovič
Repin, kde sa podel Michelangelo a Rodin?!
Ona sama už dlho ani perom, ani ceruzou nespravila ani čiarku
a štetcom ani jedinú škvrnu.
Opustilo ju aj umenie.
Je jej zle z vlastného života, kde stále hľadá, ale nič nenachádza.
Niektorí ľudia nachádzajú bez hľadania. Veci im padajú k nohám,
na nich, za nich, pred nich, ani sami nevedia odkiaľ.
Neočakávané šťastie takmer na dennom poriadku.
Jej sa to asi nikdy nestalo.
Pri práci kurátorky, ktorá jej často pripadá ako vyberanie toho
najlepšieho z aj tak zlého, sa stretla s veľkým počtom podivuhod-
ných ľudí, ale vybrala si toho najčudnejšieho.
Po rozvode sa zmierila s tým, že bude žiť sama, no nestalo sa tak.
Do cesty sa jej priplietol právnik, ktorý so svojimi strohými,
presnými paragrafmi, oblekmi a kufríkom, nemal takmer nič
spoločné so svetom, v ktorom sa pohybovala ona.
A práve to sa jaj na ňom páčilo. Suchár ako vyšitý!
Trvalo to takmer dva roky a ona si so svojou neoblomnou
dôverčivosťou myslela, že bude aj dlhšie, no nestalo sa tak.
Napriek tomu, že jeho poctivý a strohý výraz a správanie
tomu nenasvedčovali, tento ďalší muž jej života ju podvádzal
s jeho rovnako uhladenou kolegyňou. A ona opäť naletela.
A opäť ju niekto opustil.
Slnko už zapadá, a keď cez konáre stromu dopadá aj na jej tvár,
rozmýšľa o tom, že na svete sa stávajú aj oveľa horšie veci,
ako sa stali jej. Ľudia sú takmer každý deň vyhadzovaní do
vzduchu teroristami, prichádzajú o končatiny pri dopravných
nehodách, ktoré nezapríčinili oni, nevyliečiteľne chorí zomierajú
v bolestiach, zomierajú pri prepadoch bánk, zomierajú od hladu ...
Má v podstate ešte šťastie, že žije taký život, aký žije.
má prácu, ktorá ju síce neuspokojuje, ale aspoň uživí, má domov,
čo na tom, že žije sama? A má psa, ktorý síce neustále uteká,
ale má ho rada. Má ho rada napriek tomu, že jej na dvor, a aj
na dvory jej susedov donáša rôzne kosti, zdochnuté ryby, vtáky,
vyhrabané králiky a mačky, ktoré jej susedia dávno pochovali,
a ona tieto nechutné veci, občas pôsobiace ako odkazy talianskej
mafie, musí neustále odpratávať. A zrejme má rád aj on ju,
napriek tomu, že neustále uteká.
V živote človek predsa nemusí byť šťastný. Stačí, aby bol
spokojný.
Na posledné lúče slnka, predierajúce sa cez horizont, už nepotre-
bujete slnečné okuliare a môžete si tento nekonečný žltooranžový
gýč vychutnávať aj bez nich.
Poslednýkrát zavolala na psa, a keď nepočula žiadny štekot,
pobrala sa domov. Prešla naspäť asi pol kilometra, kde už jej susedia
v rozsvietených domoch sediac pri stoloch, alebo rozvalení pri tele-
vízoroch, jedli svoje večere.
Takmer idylka.
Nádej v lepší svet.
Práve sa zapaľuje pouličné osvetlenie a vyzerá to, akoby ju spre-
vádzalo na jej ceste. Lampa pri jej dome sa zapálila, keď bola
od neho vzdialená asi tridsať metrov. Len čo prišla trochu bližšie,
zbadala pred ním pohyb. Čakal na ňu pred dverami. Zbadal ju
a so štekotom a vrtiacim chvostom sa rozbehol k nej.