na další stranu
Gabriel Németh
Srdce na kľúč a iné básne
OBRAZ
Jar nesie sa akordmi v korunách,
poludnie plaší párik vtákov.
Dohral starý, dobrý Bach,
lesom znie smaragdový spev nákov.
V zákutiach počuť slávika,
Šum lístia praská – chvejú sa stromy.
Srdce ranným svetlom zabliká,
Napnutý na strunách – hlas huslí sa lomí.
Všade prítomnosť lesného orchestra,
starý dub oprel sa o krídlo klavíra.
Obloha v sviežich farbách pestrá,
na bielu zima iba spomína.
BÁSEŇ NAD OBRAZOM
Obloha sa jarí v blankyte,
ruže dávno zaspali vo váze.
Slová sú v srdci ukryté,
Vlastné stopy v obraze.
Pravá je jar z rúk básnika
s farbami dúhy nad obrazom.
Čosi sa nové rodí, zaniká....,
mení farby náhle, na povel razom.
Zima dávno vyprala si perie,
vie, je čas odísť potichučky.
Jar si iba právo berie,
to tajomstvo zhrdzavenej kľučky.
ČEREŠŇOVÉ LETO NA KRÍDLACH
Ráno chytá motýle do pavúčích sieti,
je ticho, akoby sekerou zaťal kat.
Leto k brehom nenápadne letí.
Pýtaš sa ma. Už po koľký krát?
Lýtka sa mu zapália vždy z mája,
májovky kvitnú v tvojej blúzke.
Oberačka ako z pravého mája,
i stromom sú sady akosi úzke.
Srdcia široké sú láskou ako chlieb,
cesty ďaleké, tak blízke.
Schvaľuješ k sebe každý môj vpád,
keď nesiem ti sfúknuté leto v miske.
SVITANIE
Dve básne – jeden kríž.
Oči odviate vetrom.
Spomienka
horkne na perách,
strašne pálivá.
Dve básne – jeden kríž.
Svet plný lásky
bez akýchkoľvek klišé.
Sediac za stolom
zrána ktosi píše.
Dve básne – jeden kríž.
Modlitba zložená do dvoch dlaní,
nepokoj v duši na svitaní.
Dve básne – jeden kríž.
JESENNÁ MOMENTKA
/ spomienka na mladosť,
na časy minulé.../
Dážď vyliaty z vlastných brehov
na parapete okna
kvapka kvapku vraždí.
Náš svet som ja,
a tvoje večné odchádzanie v daždi.
Vonku sa perlí známy obraz:
sychravá jeseň zametá svoju poštu.
Búrka rozčesavá vetru medené vlasy,
blesk za oknami jeho silu istí.
Posledné mávnutie.
Večné zbohom.
A v srdci navždy zabudnuté listy.
JARNÝ PLAČ KVETOV
Kvety na jar potrebujú slzy
ako soľ potrebuje chlieb
ako nebo potrebuje svojho Boha.
Hviezdy rozlúsknu svetlo ako hrach
a sfúknu tmu na plameň.
I kvety na jar dokážu plakať,
zlomí sa v nich priama podstata.
Srdce sa napne ako slák
a husle zložené do strún
navždy stratia spev javora.
Drevo zavzlyká,
voda v studni pochová
všetky svoje spomienky
na jeden kríž.
V izbe vo váze plačú jarné kvety,
bližšie sú im vlastné slzy
ako rodiaca sa ja pod oknami.
ZVONY NA KOSTOLOM
Zvony v nedeľu rozprávajú
zvláštnym dialektom Boha.
Dopoludnie ostrí sa vánkom
nedozretého leta.
Ukrojíš si z vlastného srdca
a rozdáš sa do poslednej omrvinky.
Zvony znejú nad kostolom.
Nebo spovedá sa Bohu.
Zvony nad kostolom,
každý z nich ináč hlaholí.
Zvony nad kostolom zvonia dnes.
ODKAZ PRE UKRAJINU
Dohára voda v studni na dva kroky k ránu
Aktivovaný deň sa spúšťa dolu k brehom,
prívalom divokých vôd pre báseň, pre slovo,
v ktorom brieždia sa ruky básnika.
Každý súboj vyhráš básňou sýtou ako chlieb.
Iba rozdať sa do posledného krajca,
mať vietor v očiach a v rukách pevné brehy.
Rieka verí, že studňa má právo na svoj smäd.
Sú vody a nepreklenie ich žiadna sila, žiadna iná moc.
Slovo v básni, žije v našich srdciach ako skvost.
Odpúšťa vinu Herodesov, keď tak zvláštne bolí,
keď stmieva sa pri každom kríži za synov, za národ.
NÁŠ PASTIER
bdie v košiari nad nami.
Na oblohe mračná stáda.
Je iba jediná pravda.
Tma sklonená k súmraku.
Unavená je rieka,
má ubolené ramená.
Nič neostane nepotrestané,
nič neostane bez mena.
Je jediná pravda Pastiera.
Strážené stádo v košiari.
Orgován zaspal v chotári.
Náš Pastier stále stráži,
stále bdie.
TMA CESTA K BOLESTI
Ku kvetom vedie cesta
z broskyňových sadov
k slzám cez rany.
Láska,
ten večný chlieb pre všetkých
krváca a občas raní.
Svetlo, patriace k tajomstvu,
k súmraku hviezd a iné inotaje....,
Láska večná ako Boh.
Bolesť – večná tma je.
|
