na další stranu
Gabriel Németh
Vážené Divoké víno
týmto Vám zasielam do Divokého vína
tri básne a žiadam o uverejnenie
1. Okamih bolesti
2. Si moja Amerika nadoraz / venované priateľke D. /
3. Domov na rukách / venované mame /
S pozdravom
Gabriel Németh
člen Spolku slovenských spisovateľov
OKAMIH BOLESTI
/ pamiatke Eve L. /
Zakvitnuté ticho,
v očiach slzy – samý prach.
Nad hrobom ruža v papradí,
samotu prezradí na perách.
Sviečka,
v ktorej plameň zomiera.
Úzkosť – strach – posledná pieta.
Biely mramor,
ktorý si nič nepamätá.
Súmrak
sa hadí ako had zvečera.
Mesiac na oblohe –
hotové modré Benátky.
Divadlo tisícich svetiel
zakráda sa zašera.
Život tvoj bol...., ale akosi prikrátky.
A bolesť
veľká je pre tento okamih.
Sklonená hlava v smútku
zopiera sa zemi.
A ty pochopíš, že raj
môže byť aj nebi.
Gabriel Németh
SI MOJA AMERIKA NADORAZ
/ priateľke D. /
Z tvojich pier
leto sfúklo plameň rozmarný,
je horúci jún
a iné abnormálne stavy,
keď sa srdce trhá na mraky,
keď sa zvečerieva práve pod oknami .
Som tvoj Adam,
ty navždy moja Eva.
Je krásne, keď prebúdza
sa v nás noc
ako husľový kľúč
z notovej osnovy,
keď sa tma rozmenená
na všetky eurá,
na nič nehrá,
a neprezradí nikdy naše tajomstvá,
rozbité na na atóm.
Asi je to v tom,
že všetko je len raz.
Mladosť i večné moje túžby po tebe,
že ťa mám a potrebujem stále
ako soľ v chlebe,
rozdať sa srdcom
do poslednej omrvinky.
Láska je dar,
je večný peceň chleba
a prvé naše konvalinky.
Je túžba, schovaná do tvojich túžob,
v neskutočný sen ťa mať rád.
Doplávali sme k našim brehom
a dosiahli vrchol
Mont Everest v našej spálni.
Len telo nerozpáľ mi!
Z hviezd prší letný teplý dážď.
A potom ráno,
s tvojou hlavou na mojej hrudi,
ktoré schladí naše city.
Si navždy moja Amerika
a ja tvoj New York City,
v ktorom žijeme nadoraz,
pre dlane na jeden dych.
Sú večné moje pery na tvojich.
Gabriel Németh
DOMOV JE BÁSEŇ NA RUKÁCH
/ venujem mame /
Jeseň, vystretá ako starý dobrý rock,
ktorý neuvládze ani Elvis Presley.
Tma za oknami sa spúšťa
v tichý večer, plný spomienok.
Tvoje ruky, mama,
z ničoho nič ostali prázdne.
Žijeme svoj vlastný príbeh po kvapkách,
november sa zarezáva pod kožu na ostrie noža.
Všetko tak odrazu bolí - tisíckrát na dotyk.
Jedno je isté, noci sú boľavé a hmlisté.
Pamätáš,
často som hľadel cez otcove okuliare,
túžiac, byť čím skôr dospelý.
Večer sa stáčal ako starootcovské víno na dvore
a tvoje dlane, mama,
voňali po vanilkových koláčov.
A opäť vidím ten známy obraz,
vietor oprel do otcových dlaní,
otec stál v okne s cigaretou v ruke
a fajčil ako bratislavská Dimitrovka.
Všetko sa raz stratí ako dym,
ostane iba mĺkve ticho ako Boh.
a čosi krásne na duši.
A možno zakorenený pocit v srdci,
že domov je báseň na rukách,
ktorá vždy vstane z popola.
Už dávno sme dospelí.
Všetko sa so mnou zmieta.
Otec dofajčil v okne
a moje detstvo zhaslo ako cigareta.
|
