Jakub Pokorný

K ŽITIU

Prázdno!
To nám ostalo,
duté miesta v čase.
Za rozheganou posteľou,
prach a pavučina rastie.
Šťastie
sa už minulo,
kde ho načerpáme zase?
Za bleskami umocnenou búrkou,
pučí kvietky strom s rozvetvenou korunou.
Chrastie
smútku opadlo,
lepšie udržíme v lase.
Pod spravodlivou bohyňou,
život hrá sa ľahšie.
Milovanie,
to nás popadlo
s iskrou v zaľúbení známou.
Prázdno?
Áno, ostalo.
Avšak – vyplnené láskou…

PRESPANKA

V doline pokrytej známkami jari,
prilieta z oblohy polnočná sova.
Janík sa za seno s mladicou schoval,
na rukách ju nosil, narúšal mravy,
slobodnej lichôtky šepkal do uška,
že on je ženáčom zatajil však troška.

Prespankou nazvaná,
v dome nevítaná.
Za zločin hanená,
neskryje zranenia.

Rečami – v nárečí,
vyženú z periny,
nestrpia nikoho
z necelej rodiny.
Utečie za Bohom,
niet pre ňu čepčenie,
plačlivé lúčenie.

Vyspala sa s cudzím,
slušným a v zázemí.
Spravili dievčine
očistec na Zemi.

Zažíva zmárnenia,
čaká malé dieťa,
nádej tak odlieta,
za mostom nájdená…

Spevák si zanôti,
baladu spod hory.
Zlosť stála na tôni,
pod kotlom zahorí.

ČIERNA MAČKA

Ľudia draví.
Hnali, vraždili, hanili,
klbko srsti s vlastným rozumom.
Čierna mačka – obeť genocíd a popráv,
z minulosti posiela nám pozdrav.
Leží mi na nohách, pradie,
zvykne loviť myši.

Čo človek nepozná,
čoho sa bojí – zničí.

Temná vizáž v noci žije.
„Kradne duše!“ svätý kričí.
Vraždy kvôli strachu
majú nepríjemnú pachuť.