Pavel Hudec Ahasver

Pocit večnosti

Stalo sa mi to v dvadsiatompiatom roku môjho života. Mal som tritisíc dlhov a už tretí rok som býval na Hanzlberku. Srdce mi plesnivelo osamelosťou. V šírej noci sa myšlienky zákerne predbiehali. Vstal som a prešiel cez tie úzke vrzgajúce dvere, ktorých márnicový zvuk ma väznil svetu. Ako červotoč zavŕtal sa do sluchu. Rozľahol sa ten jediný mátožný zvuk pri mojom odchode. Desive zvestovanie pohybu. Vrhol som sa do rozbúrených živlov. Stemnalé tehotné nebo sa zlovestne triaslo v dunivých návaloch šialeného vetra. Zhrdzavené okapy zavíjali, omietka sa rinula z komínov po starých deravých strechách. Chudé trasľavé stromy sa chveli a zohýňali ako stareny a v ich bezlistých korunách žalostne plakal čierný vietor. Podolie stenalo v tme, len Vyšehrad budil dojem statočnosti. Vietor lomcoval plechovou bránou, handrou na vytlčenom okne, uvoľnenou latou v plote, roztrusoval bezmocný strieborný poprašok snehu. Ja som tam stál s holou hlavou a od Vltavy doľahol šum električky, v ktorej sa práve odohrávajú bezvýznamné obrady všedných dní: Okolo dvier sa tlačia, sácajú, dychčia na seba spenené zvyšky skysnutých jedál unavenej bytosti. Ruky, nohy, oči, celé časti ľudských uzlov sa hemžia v uzavretých klietkách modernosti. Žena, asi tridsaťročná, sa zohla pre spadnutý časopis. Na chvíľku, na okamih, nikým nepostrehnuteľný, je možno vidieť jemné páperie chĺpkov lesknúcich sa v hlučnom neónovom svetle. Zlatožlté chĺpky sa v presnom prírodnom poriadku rozdvojujú od výbežku chrbtice. Plazia sa na strany ako poslušné vojsko až schúlené skromné sa strácajú pod vlasmi.

Vtedy som už stál na poslednom mramorovom schode a díval sa dolu spustnutou ulicou, kde sa plazila mĺkva postava ako bezbožný tieň. Prešuchla sa okolo mňa tupo a nečujne a s hrôzou som postrehol jej oplzlú rybiu tvár. Fantastická čierná postava ani náznakom neprejavila príslušnosť k živým tvorom. Prehupla sa nocou ako mátožný sen žalárnika, ako natiahnutý stroj bezprízorna. A ja som skamenele vstrebával ten vražedný novembrový čas. Dvadsaťpäť rokov poznania horklo vôkol. Čas nalepený na seba z nepatrných dotieravých okamihov. Zahlinený čas vychrchľaný trasľavým tuberákom na prastarú pražskú dlažbu.

A večnosť pricválala s diabolským rykom. Vzplanula v mojej uzimenej duši učupenej na neurčitej kresbe mramorového schodu. V jedinom zlomku vekov určiteľným plachým pohybom ruky, mrknutí oka alebo bezmocným vzlykom, v tom atome histórie som prežil despotický ošiaľ nadľudského videnia. V posvätnej nirváne som pocítil večnosť: Atlantik buráca, projektil rozráža jemnú tkaninu srdca a zavraždený diplomat zostáva sedieť s otvorenými očami, pach ženských stehien sa rozlieza po moste, opitý novinár zvracia zo stého poschodia do newyorskej hmly, mucha pohla krídlom, obrovská praslica s rachotom padá do kyslých stojatých vôd praveku, narkomani v tokijských brlohoch neprestajne pozerajú donekonečna, ryba zožrala rybu, mincovňa chŕli medaile na počesť padlým, toreádor prepichol býka, v Taliansku začínajú kvitnúť orgovánové háje, výškrabok ľudského plodu dopadá do kýbľa, vzplanul koberec od prevráteného variča, výkal sa predierá ritným otvorom, športovec skočil osem metrov do diaľky a z čela mu spadla kvapka potu, muž v skafandri opravuje anténu na medziplanetárnom korábe, vlna v mori zmenila svoj tvar, stredoveký šľachtic dychčí v milostnom rozochvení na tele prekrásnej dievčiny, tristo Indov padlo mrtvých hladom, kohút zakikiríkal a slnko sa prediera hustým krovím, biliardové gule sa valia po zelenom súkne, návštevník výstavy píše rozhorčenie do knihy návštev, Číňania stavajú svoj múr…

Celý ten čas vietor ako zblúdilý pes so svietelkujúcimi očami drásal povrch zeme. Hvízdal a skuvíňal ľudskou bolesťou. Nemé tvary obydlí ako nepreniknuteľné kulisy odrážali jeho prudké nárazy. Ja som tam ustrnul a ráno som zase mal vstať, raňajkovať a hovoriť s ľuďmi.

Žena v električke sa narovnala a zahĺbila sa do čítania zdvihnutého časopisu. Na stanici sa ľudia stojací pri dverách vyhrnuli do tmavého vetra a sklonení v pokorných krivkách sa náhlia k domovom.

V mučivej analýze detailu vyvstala vo mne ničota.Vrátil som sa do domu cez dvere, ktoré ostali otvorené. Nedokončil som ani zastrúhanie ceruzky. Zaklopal des drsným hnátom despotizmu na príkrov mojích túžob. Ozvena jeho prítomnosti mi vyrážala činnosť a spálila nitky následnosti. Chrochtanie bezzmyselnosti prýznilo každý môj pohyb. Pseudokroky zakotvené v priepasti desu. Leprovitá tvár skutočnosti s oplzlou dierou akoby mi zaťažila život. Myseľ mi zavalila vlna horkosti. Bolo to uprostred noci v dvadsiatompiatom roku môjho života. Sadol som si za stôl a bezmocne som sa rozplakal.

Pitelová 15. júl 1968

(publikováno v Divokém víně 1 / 1969)

Fotografie

obr. 1

náhled 1. obrázku

obr. 2

náhled 2. obrázku

obr. 3

náhled 3. obrázku

obr. 4

náhled 4. obrázku

obr. 5

náhled 5. obrázku

obr. 6

náhled 6. obrázku

obr. 7

náhled 7. obrázku

obr. 8

náhled 8. obrázku

obr. 9

náhled 9. obrázku

Galerie obsahuje celkem 9 obrázků.

* * *

4. obrázek

(publikováno v Divokém víně 2 / 1969)

Ostatní tvorba Pavla Hudce Ahasvera publikovaná v Divokém víně:
DV 73/2014: Fotky
DV 56/2011: Fotografie
DV 50/2010: Galerie
DV 25/2006: Fotografie
DV 16/2005: Smrt pro Čabákovou
DV 13/2004: Fotografie