Peter Farárik

Mŕtva mladá poetka

Písala biele básne.
Ako posteľné ľanové plachty
ich vešala na šnúry medzi jabloňami
a jej slová - jej slová boli farebné štipce, ktorými
svoje verše vystierala
vetru. Aby dozreli.

Písala o električkách. Najradšej písala
o električkách. V tak trochu celoročne jesennom meste,
ľuďoch v ňom, smútkoch v nej -
o strachu z dotykov,
o túžbe milovať, o všetkých
tých malých veciach, ktoré keď poskladáš -
na pery nanesieš propolis
smútku.

Písala o rieke.

Neskôr si dala vlasy do copu,
pri žartoch vyplazovala maličký jazyk
a vravela, že nemá už o čom
a že čítať nie je kedy,
že zomrela spolu s Egonom Bondym.
Prišiel si po ňu -
Umrlec.

Úbohá mŕtva mladá poetka.
Nemala si ani dvadsať!
A nebola si gymnastkou, čo je k ničomu
akonáhle už nie je -teen.
A mŕtvy, už dlhy nesplatí
a tak to pivo, čo mi vysíš, vypijem na tvojom kare.

INRI
nad kopcom hliny.
Kto si spomenie?

Ostali len električky
na cestách z Dlhých dielov k Dunaju a späť.

Snívala si sa mi

Snívala si sa mi v noci
opitému. Snívala si sa
mi a mimo sen - za vlasy z okien
búrka vyťahovala záclony -
na ulici viali vystrašené. Blesky
napúštali zem
elektrinou.

Snívala si sa mi
dal som ti svoje oči a ty si mi dala
svoje. Kruh sa zväčšil - My
sme boli tým kruhom,
horel po okrajoch, ako obruč
vrhnutá cez západ slnka!

Smiala si sa - to ja som sa smial.
Smial som sa - to ty si sa smiala.

Bozkal som ťa. Bozkal -
chutila si ako Boh, keď si po Stvorení
rozkošnícky oblizol peru
a povedal množte sa!
Za dlaňou ti vyrastali kvety.
Bol som kvetinový záhon. Ty si bola slnko,
vietor, prsť - čo mäkne
pod údermi
dažďa.

Bol som ženou a ty mužom -
a opačne a opačne
a opačne v nekonečných premenách.
Až napokon - súcit s múdrosťou vtiekli do seba.
Jedným prúdom zanikli
v sebe.

Sokotra

Odísť ďaleko
do osád v horách popraskaných
od slnka
zaprášené pery tam potierať maslom
tak ako kedysi
uprostred časomiery

vracať sa k sebe

tvrdolisté stromy zaryté
v dlaniach
smerom do vnútra
spánok po práci na pravé poludnie
cesty bez vody kde človek
nevysmädne

nechať to plynúť

ľudia krajiny-
krajiny ľudí

ostrov Sokotra
a iné konce tohto sveta
v ktorých sa človek
znovu narodí.

Čo potrebujeme

Čo potrebujeme
je viac ticha - viac búšenia krvi na
bubienkoch uší
viac ohňov okolo ktorých by sme usadli
rozprávali počúvali pili
plakali

viac ohňov v chladných nociach
keď mesiac vychádza
až nadránom

viac pochopenia - že z lesov sme
tak celkom nikdy
nevyšli.

Sneh nad riekou

obrus rieky
prestretý v koryte.
vlny po okrajoch.
sneží
mráz zakrýva hladinu
tabuľovým sklom
ostrovy
obývané kačicami
sú zbrázdené chodníkmi ich stôp
dole po prúde
nehybne černejú
kormorány
sneží
sneží
rieka je biele plátno
v ráme
zo zrakového
poľa.

Za súmraku píšem priateľovi

Pamätám -
fotil si elektrické stĺpy
a sníval o Thajčankách

dávno som ťa nevidel
nepísal ti

sneh ešte nenapadal
hmly sa váľajú po meste
priľahli kostol
medzi ich zamatovými stehnami
mu stojí veža

kríž na vrchu
nič sa nezmenilo

len ty kdesi na ostrovoch
fajčíš trávu
na nočných s černochmi

dva roky a neviem koľko
libier

a vrátiš sa tak ako vždy
vysmiaty
stĺpy ťa budú čakať stále plné
energie

čo mesiac to iný
prepojené káblami spájajú
teraz s potom

ako nekonečný kalendár.

Až budeš mať milá moja fialové vlasy

Až budeš mať milá moja fialové vlasy
a kreslo prútené s výhľadom na západ
dni budú ako kôra
brezy

ako ten koník čo beží
po nábreží

krehké vybielené

sadnem si k tebe
stareckou rukou ti chytím pás
a čaj rozlejem do hrnčekov
trochu i na dlážku

nebudeš sa na mňa hnevať

budem ti čítať básne
ohrievať nohy plstenou dekou
chodiť po špičkách

dážď bude padať doprostred sadu
pre teba spiacu

až budeš mať milá moja fialové vlasy.

Mútnô

Je leto
písať básne nemá zmysel
a tak hneď z rána
vyrážam
do kopcov
skúmať zvuk krokov
na asfalte
štrku, rozpukanej zemi, smrekovej
opadanke -

jeden pár sandálov
a toľkými rečami
k Zemi prehovára!

žalude na duboch sú ešte mäkké
lipy už odkvitnuté

a rybník
ako tanier s polievkou
rozplýva sa v poludní

pod jeho hladinou
nehybne visia ryby
z diaľky vyzerajú ako ľahko zaťažené
kusy tmavého polystyrénu

nikdy doposiaľ som nepočul
že by kačice tak kričali
ako tie tunajšie
asi v nich rezonuje vlastná ozvena

k vode sa po skalách plazia
korene smrekov
a porasty pálky na prítokovej strane
končia až v lese

chýba len nápis: open society

jeden pár sandálov
a toľkými rečami
k Zemi prehovára!

V lesoch sú domy

V lesoch sú domy
zvieracie
i tie naše

súčasné i budúce
nemusia sa navzájom vylučovať

postele plné
milencov tam vŕzgajú
vo vetre

nespílené

keď spíme
vlasy nám rastú spolu
s ich letokruhmi

nič čo by sa nedalo pochopiť

len sa dotkni
ovoňaj
preži!

staré jablone
s kmeňmi v suchej tráve
to dávno vedia

krajšie než kedykoľvek predtým
čakajú na sneh
ovešané červeňou jabĺk

moje malé vianočné stromčeky -
zázrak väčší ako ten
v Betleheme.

Vodovočierna

sedím ona
oproti jej vlasy
oscilujú na dráhach medzi očami
a mysľou
v žilách sa miešajú s pohármi
vodky

sú dlhé
tak padajú
padajú
pada-
jú

kruhy vo vode jazero
a čierne kormorány gýčová
krajinka maliar so skicou tváre
na kolenách loďka bez pána
obraz bez vesiel

slabá
myslím tá vodka je slabá
dvojmiestne
percentá dvojzmyselné predstavy
všade tvár ruky a úsmev
čierny sveter čierny lak
na nechtoch čierny
Peter čierny
čierna
čierna
čierna

kruhy vo vode jazero
a čierne kormorány gýčová
krajinka maliar so skicou tváre
na kolenách loďka bez pána
obraz bez vesiel

odškrabujem jej čierne nechty
jej vlasy sa menia na laná

na nich
v
i
s
í
m

po posteli sú roztrúsené zbytky
ľaku.