na další stranu
Ladislav Fabian
KEĎ
keď
exupéryho
striasli z neba
nejaký malý chlapec
skrýval jeho knižku
pod vankúš
nejaký iný blázon
si strčil husle pod bradu
a hral
inde muž
blúdi v hustej hmle
netuší
že je v kruhu
viem
včelí plást
hrá svoj sláčikový
kus
POVEDALA MI
povedala mi
milujem keď ráno
na štadióne niet ani nohy
a počuť len zvuk
mojich korčúľ
ja viem
občas počujem šuchot
vlastných krídel
OBČAS
občas
príde deň
keď aj spodné prádlo spieva
akoby viselo na šnúre
v chráme majstra pavla
NOC
noc vyšitá
navlieka tmu do očka
prvý krát nespala sama
opitá láskou tacká sa domov
chodník je vlastným telom
pošliapaný a tiahne sa
v chodidlách od päty
až po severku v malom voze
ČÍTAM
čítam ťa v otlačkoch na šálke
v zrnkách peľu ťa prenáša včela
v obrysoch skiel kráčaš
len mača v jarnom slnku
nájde zakotúľané klbko vlny
ktoré nemá druhý koniec
BEZ
bez
nárokov
bez
nás
bez
seba
bez
teba
bez
nádej
natieram
na chleba
DAJ SI
daj si pozor
svet je plný špiny
vraví mama
a oblieka mi bielu košeľu
NECHÁM
nechám neporiadok na stole
nedopitú šálku
troška z čokolády
ktorú ľúbiš
nechám
tu visieť pavúka
strop po ktorom
lezú nočné tiene
nechám tu trošku seba
aspoň toľko čo ti stačí
kým sa vrátim
VRHÁM SA
vrhám sa
ako nočný motýľ
do pouličnej lampy
padám polomŕtvy
na šedivý chodník
rozžiareného mesta
DUŠA
duša je tetiva
luku
vystrelí alebo
zadrží ruku
KRÁČALA
kráčala hore ulicou
a kričala
puste ma
v tomto vedre
nesiem celý svet
MALA
mala modrý smaragd
v oku
dieťa
ktoré porodila
zabalila
do handričiek
a zakopala na záhrade
TY
ty ktorý v tento okamih padáš ponad
vlastný bicykel
ty čo si nevybral zákrutu
a mizneš ponad okraj cesty
máš ešte šancu vstať
ale ty čo si oklamal
si sračka na celý život
KEĎ
keď si myslíš
že tebou začal veľký tresk
máš pravdu
čierny havran to
povedal líške
Z BABYLONSKEJ VEŽE
z babylonskej veže
vidím tvojho kráľa
tvoju dámu
najprv
padá pešiak
potom strelec stráca hlavu
kam to kráčam
otáčam sa k davu
ale ty
si zase niekde inde
pri zrkadle
v prednej izbe
FRAGMENT
fragment je ornamentom okamihu
preto trvá iba chvíľu
netušil som
že mračná majú nohy
chodia nimi po záhrade
po lese
po strechách domov
a nesú svoje bruchá
ponad naše hlavy
netušil som
že ich život je tak porovnateľný s našim
vyprší kým
sviečka dohorí v opustenom chráme
kým sa vymení jeden obraz
za druhý v starožitnom ráme
aj tak tri becherovky do skla dám si
aby som odolal plaču
posledná kravata si ho uviazala sama
vlastným podpisom
a odolala strachu
OBČAS
občas nájdem kamienok
a zasadím ho
aby som sa mal kam vrátiť
DIEVČA
dievča ktoré ťa minulo
už je v pasé
tak môžeš roky čakať
aby ťa minulo zase
ČIARY
čiary života
sú krátke
lebo všetky
sa pretínajú v dlani
NEVER
never ohňu
lebo zhasne
prameňu
často vyschne
ničomu
všetko je iba snom
ktorý v tebe plynie
omámený vôňou
orgovánu
DIEVČA STRETLO NEBO
dievča stretlo nebo
okamžite
pochopilo
že vystupuje z nej
SOM TU
som tu
pijem ťa
vysoko prehnutú
v neprestávajúcom daždi
strom o jablko ľahší
sa smeje vo vetre
|
