Elliotté P. Joel

Text o sobě - Elliotté P. Joel (2002, rod. Miroslava Kočvarová) sa vždy cítila oddelená od sveta, v ktorom žije; no vnímala ho komplexne a hlboko. Cíti sa nenávratne poznačená žiaľom, ktorému plne nerozumie. Ale nejako vie, že dokáže napriek evolučnej nevýhode precitlivosti prežiť a prebiť sa. Nie je ani etablovaná poetka typu Medziriadky, ani slamerka; má ťažkosti s nadväzovaním plnohodnotných vzťahov, a združuje podobných ľudí v Žiline a Olomouci. Jedného dňa chce tlačiť knihy. Vyšli jej nejaké zbierky poézie a odborné texty, ale už si nepamätá kde a kedy. Ešte robí vedúcu rozpočtovej a administratívnej agendy v Domě nacucuky!, zakladateľku literárneho spolku Absencia významu, šéfredaktorku magazínu Estetetično, robí sochy, a konceptuálne audiovizuálne umenie pod persónou Anna Vrábová.

AMPUTÁCIA

Toto je ešte len prvý akt:

Neidenfikovateľná a unavená ako živiteľka tmy. Helena príde do kuchyne a vysloví svoje slová: „Tělo touží po mase.“

Situácia je viac než nesamozrejmá: som len Slovena v Olomouci, ktorá prežíva nedojemné diaspóry a môže si nahovárať, že je ozajstný Beatnik alebo aspoň Chartista, pretože má na sebe mužské nohavice a pokojný, podnapilý pohľad na kus odrezaného palca. A myslí na Kafkove suchoty alebo myslí na baníka, ktorý žil a zomrel dávno pred ňou, a jeho meno nepozná. A takých žilo asi veľmi veľa.

S Helčou hlavami rozrážame večer, ako vždy. Sú to zvláštne liturgie. Prebúdzam sa mimo domova, no stále s rovnakým menom a rovnakým telom, je to nedojemná diaspóra, o ktorej už ani nemá zmysel hovoriť, ale prebúdzam sa, vstávam a idem šťať a nabúrať symetriu sveta do tvaru, ktorý nie je možné identifikovať, ale každopádne si nasadím Aničku, rituálne a istým spôsobom nezaujato, už vzdialene od jej pôvodného účelu a najbližšie k podstate stotožnenia, ako som kedy bola, vyberiem z chladničky surové srdce a začnem ho jesť. Telo túži po mäse.

Anna Vrábová vstala a začala jesť surové srdce, a nikto to nevidel, a ani to nenatočila. Performance nikto nevidel a preto ju treba urobiť ešte raz. Tentoraz to Anička urobí pri jazere. S Tomášom. (Ošúchaný dezolát krásny ako baroková vražda, možno niekedy vydal tú ich Bibliu, ktorú v ožralosti napísal.)

Tomáš tam vyriekne rozsudok nepotrebnosti: „Lidé jsou jen soupis sobeckých věcí.“ Postmoderna nám nepriniesla žiadne ponaučenie a ani len systém opisu. Len akýsi pocit ochudobnenia, a fiktívny, zdanlivý pohyb; postmoderna je nemožné splynutie, praktická, nenežná láska. Ľudia – mátaní úvahou nad spánkom brúsia steny galérie. Zosmutnená Portugalka po nich zbiera špinavé taniere. A ja zisťujem, že sladká len na počiatku je nemá dospelosť – tie biblické tigre blízkosti. (Samica tigra umrie počas dezinsekcie v Tvojej tme. A samec z milosti pije jej lotosový moč.)

A smrť ega je láska; vzbĺknutý motýľ – to sú tie rodičovské výsluchy a autostereogram nezaujímavých tvarov, farieb a podstaty; ísť umytí a oholení k popravisku hladiť roviny koľajníc; naposledy si pohladiť panenskú blanu a škvrnu na srdci, a vstúpiť v kroku tokov do hymny bytosti. Rozprestieram ruky, odhaľujúc prsia v znamení slnka. Zabáčam na Foerstrovu a zanikám v jeho jase. Ľúbi ma ešte z minulých životov v nesúvislosti prašných ciest.

Je druhá večera:

Anička – parochňa, je v kufry, a Helča ostáva, vysvačená po robote jako vždy, no už v pokoji zavinutá vo svojej labutej duši. Pýta sa: „Kde je Anička?“, a ja odpoviem: „Je v kufry.“ Prst už nekrváca. Voda steká po čepeli dolu. Tomáš mi s nehou palec ošetril. Zasmial sa so slovami, že „lidé se normálně rozpadaj.“

Je po druhej večery. Striháme obaly kartičiek Magic: The Gathering a ja som veľmi opatrná, aby som si z nepozornosti neamputovala aj druhý palec. Kroky sa lámu o mramor. Sebapodobnosť nevykazuje už ani jednu časovú jednotku samoty. Tomáš ma objíme so slovami: „Různé podoby Krista vstupují do bytů. Ale tobě stačí když vezmeš sebe. Víš, s mým narozením započala moje samota a s tebou skončila.“

„Ale kedy už konečne príde ten ručiteľ z Prahy?“

Tomáš odpovie: „Pojďme se pobavit se zbytkem světa. Skus někdy odtrhnout stoličku a obejmout stůl.“

Znova som netrpezlivá. Možno preto, lebo mám otok na mozku. Slina, nesiem so sebou tvoje otlaky. Horké podnebie. Vždyprítomnosť a cyklus kože. Slina, ako by si vyzerala? Ako Anička? Ako keď z púšte vyrastá biela ruka a mení sa na strom? Ako labuť s vázou namiesto hrdla?

Slina si líha a bozkáva zem. Pod ňou je teplá hlina namiesto parkoviska. Jej šedivosť scvrkla pôsobením času. A slina tancuje stále ten jeden rovnaký tanec.

Viete, na Zemi sme len na návšteve. A naša Matka – strhaná žena, občas trochu netýkavá a rázna, ale aj tak – ona je vždy pri nás, vždy nás drží za ruku a vždy nám pomôže navliecť si kabát, nemá toho veľa ale nikdy nám nedovolí ísť spať o hlade; Len nás sem-tam upozorňuje, že žiadnu z týchto hračiek si neberieme domov.

Jedného dňa z bábätka ostane popol.

Odvykám na Foerstrovej. Prisnilo sa mi, že som mala s Kafkom tuberový bozk pod Olomouckým orlojom. Ale už tu bolo zas ráno; ráno – krvácalo škrupiny mlokov. A lúky ma prebodávali v bezzubom hneve.

Izba bola renovována na nehořlavý kryt, a jako hubený chlapec bez horečky ve voliéře ošklivých paviánu, som nútená exhumovať sa v rôznych dimenziách abstrakcie: Delirium tremens, to slovné spojenie mi znie ako slovo „mramor“ – ako keď som na stáži obrusovala stenu; alebo ako slovo „flakón“.

Chcem si povedať: Už nebudeš nikdy trpieť. Budeš už do seba len nasávať popol v stave prázdného pokoja; v polovici skoku vybledne stopa v priestore. Entropie byli utraceni, ohýbám prostor; a ne, neděkuj – miluj; jsme bezčasí. … Ale toto odvykanie bolo len skúšobné. Skúšky nepodliehajú expozičnej panike bezrukých sŕdc.

Mramor-flakón-rôzne podoby Krista vstupujú do bytov. Odchádza mi hlava. Je fialová. A rebrá mám jako radiátor. Prechádzam si po hrudnom koši a počujem zvuk kovu. A morény, volajúce osamenie, ako vybrúsená diera v stene alebo šalina, alebo ranná erekcia, alebo kvargľa; čiary sa nikdy nepretnú. Sú zamazané voskom a svetlom bez vône.

Tomáš sa otáča na Helenu: „Helly, stroje nemají maso jako my. Mají jenom nitro rovné vyhublému sněhu. Nemají ani to moře, v kterém spáváme.“

Helča odkazuje, že „přijede autem a odveze si to, co tam po ní ještě zbylo“.

Rôzne podoby Krista vstupujú do bytov. Je suchý, je nepekný a nenápadný; svätec si zachoval krutosť i v prežitku bolesti. A tá sakristia, z ktorej sa vynoril! Zima ju prehltla!

Příchozí ručitel ručí svým žalem, už stojí ve chodbě, ještě stále dehydrovaný z výstav, cudně mlčí ve vážné nehybnosti.

Je to Kafka a spĺňa protokol snových návštev. Zo stávky mu ostala naveky prebodnutá dlaň.

Ale môj prst už nekrváca. Už mi dorástol a po amputácii ostala už len nejasná jazva.

SUDIČKA

Objímam mrazený hovädzí trup, pretože mi pripomína ten ľudský. Čoskoro mi ho zoberú.

Mala som kedysi milenca. Bol mojim služobníkom. Neviem si spomenúť, či mala jeho hruď chlpy, a či jeho úsmev hnil spolu s chorou morovou tvárou ako rôsol, keď už posmrtne v dlaniach opatroval -------- hlavu, moju dekapitovanú hlavu.

Presne tak to skončilo. Kliatby boli prepočuté a hlina ostala bez vody.

Sudička pozrie sa na mňa, ako objímam ten trup. „Toto už nie je tvoj boj. Teraz už nie je nič. Ani len žatva šatstva. Už si vyrástla zo stavu lyrických bláznov, zo spovedí vŕbam, takže si zvykaj – veď ruiny nikdy neboli hlavným bodom výstavy. Dnes sú rána narodenie, rána patria chudokrvnej kritike a staré lásky sa odďaľujú ako nížiny.“

Pohladila ma s miernym pohŕdaním, no mala pravdu.

Rozhodla som sa byť líška. Ako zámerné rúhanie voči ľudskej podobe. Ponechala som si predošlé meno – Absencia, ako starý meč v rebre; začala som loviť a lovila som veľmi dobre. Zápach bieleho mäsa odnášal vietor hlbšie do dediny: komplementárny zážitok októbra, ako príloha ku čaju na okraji stola. Potom ma, líšku, zastrelili, ešte mladú.

Líška umiera.

Nezanikla, prevtelila sa so spomienkou na všetko minulé. Ako dieťa na kachličkách, osamotené a nahé; ďalšia vybíjaná sa skončila, stále s ozvenami niekoľkých predošlých minút toho, ako naň spolužiaci ziapali; je prestimulované, retardované, osamotené a nahé; na Hané; Vykorenené. Duša si to užíva. Užíva si možnosť zažiť nevraživú nechuť školáka pri zbere papiera: „Rozmyslela som si to, navraciam sa k ľudstvu.“ Už stačí len poďakovať Sudičke za odmietnuté požehnania. A už len líhať. Zažívať prechodné výjavy spánku a vedomia: napríklad slzy približujúce tvoje oko k ihlici; Topiace sa ruky prebodnuté špáradlom s olivami plnenými lososom; V chráme rozsýpa bohyňa zlatý piesok a ja stojím na rozmedzí mostu; Rybárske siete na oknách; Videla som temnotu a bola to studňa alebo veľryba, niečo obrovské a dýchajúce ako útroby; alebo to bola loď z čierneho dreva.

Prebudím sa a chcem povedať strýkovi, že som videla Tmu. Ale už si ju nepamätám – ďalšia vec: tmu si v svetle nemožno plne pamätať. Vie sa len pripomenúť vo svojom priebehu.

V tomto živote som sirota, ale je to v poriadku. Vybrala som si to tak. Aj bydlisko som si vybrala. Bez zubov a pokrytá perím, na vysokej barovej stoličke, pred sebou vyložený glóbus planéty Zem, rázne som ho roztočila, a prstom zastala, a Sudička sa pýta: „Môže byť?“; „Môže.“

Z Tmy ma prebudí mŕtve oko obrazovky. Strýko sleduje v televízii triatlon, potom už sa mi zaspať nepodarí. Ale náš sused naproti bol vraj eštebák. Bol starý a už zdochol. Keď sa cítim nudím, rozprávam sa s ním. Oznamujem mu: „Už je to rok od tvojho odchodu. Pomaly, ale isto sa strácaš zo Zeme.“

Anno Domini! Snívalo sa mi s ním. Túto noc sme spolu prešli už všetky sady. Na stromoch viseli oči na nitiach, prevažne oči mužov v strnulej póze. Čo to znamená?

„Čo to znamená, strýko?“

Úplne z duše milujem, ako vyjdem von ovešaná smeťami a trápim sa s tým, aby som to celé narvala do tých preplnených košov. Ešte aj odpadky kypia na zem a začne ich odfukovať na ulicu vietor. A samozrejme, všetky tetky sa dívajú. Z okien, zo záhradiek, z lavičiek. Akoby ich tam boli pribili. A práve preto nevidím zmysel v tom, zdraviť sa susedám alebo si pamätať tie spotené, knedľové tváre. Nemám to v popise práce. Musím len chodiť do školy, odsedieť si svoj trest, a znášať ďalšie neprítomné dni. Mám jedenásť rokov a občas si pri vynášaní koša spomeniem na svojho milenca. A Sudičku.