Juraj Kuniak

DHAULÁGIRÍ – BIELA HORA

1
Dobré ráno dobrodružstvo, dovidenia Káthmandu, hlučný život úzkych uličiek, vence oranžových kvetov na krku, pikantná zeleninová polievka a nepálsky tanier.
Asfaltový koberec sa zužuje, až celkom zmizne, len divá rieka vytrvalo sprevádza preplnený starý autobus, poháňa malú elektráreň, víri sa, ženy v nej perú bielizeň a chlapi ťažia piesok.
Civilizácia sa stráca v prachu za nami, cesta odbočí do vrchov, šplhá sa hore úbočiami, na kolenách mi sedí chlapča, jeho mama sa na mňa usmieva, v otvorených dverách visia dvaja mládenci.
Stále na niekoho pokrikujú, búchaním na kapotu dávajú signály „stoj“ a „môžeš ďalej“, výmole kníšu vozidlo zo strany na stranu, väčšina domorodých cestujúcich zaspala.
Svet, do ktorého vstupujeme, nám rozširuje oči, naberáme výšku, v hĺbke kaňonu veselo poskakuje riečka, cesta sa krúti, stúpa a klesá, zrazu sa zlomí ľavá zadná polos, autobus sa nakloní nad priepasť a zastane.
Všetci vystúpia, ďalej sa ide po vlastných, príjemný teplý podvečer, farby neskorého leta a prichádzajúcej jesene, žlté lány dozretej ryže obkolesujú kamennú chatrč so slamenou strechou.
Dobytok oddychuje, na stavbe domu chlapi murujú, deti miešajú maltu, dvojica mužov reže z guľatiny fošne, ženy drvia veľké skaly na menšie, všetci sú nižší a tmavší ako my, ošľahaní vetrom a životom.
Všímam si pokoj v ich očiach a radosť, s akou si každý z nich robí svoju prácu, zvedavo sa nám prizerajú, ukazujú si na nás prstom, všeličo trúsia na našu adresu, nerozumieme im, možno si z nás robia vtipy.
Až burácajúca rieka sa prihovára jazykom, ktorému sa dá porozumieť, zláka nás do svojich vôd spláchnuť z tela prach a uvoľniť stres z cesty.

Pokračování...

Autor fotografií Marián Kováč

obr. 1

náhled 1. obrázku

obr. 2

náhled 2. obrázku

obr. 3

náhled 3. obrázku

obr. 4

náhled 4. obrázku

obr. 5

náhled 5. obrázku

obr. 6

náhled 6. obrázku

obr. 7

náhled 7. obrázku

obr. 8

náhled 8. obrázku

obr. 9

náhled 9. obrázku

obr. 10

náhled 10. obrázku

Galerie obsahuje celkem 27 obrázků.
1-10   11-20   21-27  

2
Po ľahkom nočnom daždi a dobrých raňajkách má vzduch meno radosť,
prvý lanový most vedie na druhú stranu rieky, z úbočí stekajú zurčiace
bystriny, všade, kam oko dovidí, sú svahy pokryté terasami políčok.
Kamenné domce, roztrúsené okolo, niektoré omietnuté a obielené,
s modrými okenicami, terakotovými soklami a čiernou bridlicovou
strechou, siahajú do krkolomných výšin.
Uprostred útesu sa hýbe bager raziaci cestu, počuť, ako sa zahryzol
do skaly, stará žena ukazuje úsmev plný zdravých zubov, vo vodnej
nádrži sa v spoločnosti kačíc vyvaľujú byvoly.
Na školskom dvore v Sibangu sa umývame v žľaboch pre dobytok, naše
holé zadky sú miestnym šarvancom smiešne, len plechovky piva a koly,
čo nám prinieslo dievčatko obklopené kŕdľom detí, pripomínajú náš svet.
Deti sa chichocú, niektoré majú v plachte na chrbte mladších súrodencov,
pobehujú s nimi, naháňajú chlapca s bambusovou vrtuľkou, hlavy
maličkých sa kyvocú a to ich ešte viac rozšantí.
Popri starcovi štiepajúcom bambus sa chodník preklopil do ďalšieho údolia,
zľahka nás pokropil dážď, riedky porast strieda hustá vegetácia, prales,
vzduch vlhne, pribúda prapodivného škrekotu opíc a vtákov.
Prestal som rátať lanové mosty, stupáky a padáky, dni a noci, neviem koľký
raz sa spúšťame opäť k rieke, tyrkysová hladina sa mení v perejach na
bielu smršť, silný prúd obmýva balvany, veľké ako chalupy domorodcov.
Riečka sa občas skryje za krovinatú zeleň, aby sa o chvíľu ukázala v ešte
krajšej lagúne alebo riave, v jazierku naberie dych na ďalší skok a
s hukotom sa zrúti o poschodie nižšie, napokon vyrazí na čistinku.
Pred príbytkom oddychuje rodina, otec drieme, chlapec pobehuje,
plavovlasý s modrými očami, len v košeli, bosý a s mačetou v ruke,
tehotná mama ho občas skontroluje pohľadom.
Trávnatý povrch miestami stráca zeleň, jeseň ju nahrádza svojimi farbami,
čierne torzá spŕchnutých stromov, obrastené zamatovým machom,
striedajú nahé konáre kríkov s krvavo červenými šípkami.
Vstupujeme na územie boha Dhaulágirí, zákaz odhaľovania sa pri kúpaní
a zákaz konzumácie mäsa, snehové polia sa zväčšujú, až nakoniec
súvislou vrstvou prikryjú reťaz štítov.
V mladosti som čítal reportáž z Nepálu, uchvátili ma zasnežené končiare
Himalájí, sýte farby vegetácie, hĺbka oblohy, teraz to vnímam naživo,
objavil som v sebe ducha, ktorý sa napája obrazmi.

3
Pozri sa, nebo v odtieni, aký si ešte nevidel, schodište vytesané do skalnej
steny, oráč s dreveným pluhom, chata s červenými okenicami a slnkom
zaliate trávnaté terasy.
Oddych v tráve, biely oblak, osviežujúci vánok, krúžiace supy, klokotajúca
riava, praskot ohňa, čarovný zvuk kuchárskeho orchestra, zbiehajúce sa
slinky na jazyku.
Hĺbka a výška a diaľka, hra svetla a tieňov, tajomné záhyby jestvovania,
Rilkeho pohľad pokorného vnímavého oka, ktorý pri pozeraní odpočíva
a pozerajúc dozrieva.
Viem, že som si nič nevymyslel, všetko je skutočnosť, čo bolo predtým aj
čo prišlo potom: dhaulágirský cintorín, dátumy s menami, niektoré
celkom čerstvé.

4
Pozor na úsek pred nami! – ostrá hrana a priepasť, chodník prudko klesá,
má nestabilný povrch, pláva pod nohami, pomáhame si paličkami,
neopatrný krok a zrútiš sa dolu, spustenie väčšej skaly ohrozí iných.
Ďalej to nie je bezpečnejšie, všetkých desia padajúce kamene, nosiči túto
zónu prebehli, horský vodca Kalem nás ženie, každú chvíľu, možno za
najbližším rebrom, sa môže ukázať Dhaulágirí.
Osemtisícovka sa natáča, odkrýva, až ju zrazu máme v plnej kráse priamo
pred očami, dosiahli sme dnešnú métu, hľadíme na vrchol hory, dlho
diskutujeme o možných výstupových cestách.
Svetla ubúda, večer sprevádza temná zvuková kulisa, každú chvíľu sa
niekde niečo uvoľní a hučí alebo drúzga, ani chlad a studený vietor nie sú
príjemní spoločníci pri večeri.
Ráno sa z Bielej hory odtrhla lavína, zastala v bezpečnej vzdialenosti, ale
vyššie položení turisti ju nevideli z odstupu ako my, snehový mrak sa
vyrútil z prahu nad ich hlavami a poriadne ich vyplašil.
Vzápätí sa z toho istého prahu odtrhla ľadová veža, zasiahol nás nápor
mrazivého vzduchu, jeho pichľavé ľadové ostrie, zaskočila nás sila, akou
sa do nás oprel, John Borno si to roztrasenou rukou zapisuje do denníka.
Vystrašení, s pocitom krehkosti meriame cestu ďalej, ešte dobre, že nesneží,
nie je hmla ani víchrica, nikto sa nestratil a nikto nie je chorý, tvoríme
jednoliate družstvo, sprievodcovia sú nám oporou.
Sú útlej telesnej konštrukcie, ale húževnatí a milí, rozveselilo ma
pomyslenie na šerpu Harryho, ako mi ráno podával do stanu horúci čaj
so slovami: „Good morning, sir!“

5
Napätie trvá, ľadovec v hlbokých trhlinách strašidelne praská, z ničoho nič
sa časť morény prepadne do svojich vlastných útrob a v tom istom
momente sa na inom mieste vytlačí kusisko ľadu.
Toto horstvo je živé, rozpadávajúci a topiaci sa svet, sme neustále v strehu,
všetko sa môže stať, Kalem kľučkuje po moréne, trpezlivo hľadá
najbezpečnejšiu cestu.
Dhaulágirí dnes púta našu pozornosť a naše družstvo púta pozornosť
Dhaulágirí, Biela hora nás má na dlani, má nás zaostrených, sleduje naše
počínanie a všetko vidí rovnako ako my:
Nekonečné plochy snehu, oblohu so stále hlbším nebeským nádychom,
príkre skalné steny, rozbité úbočia, žlto a hnedo melírovanú zeleň vo
výške päťtisíc metrov.
Biela hora vidí to miesto, kde na nás čakajú farebné vlajky s mantrami a
kuchár s obedom, vidí, ako po krátkej prestávke pokračujeme smerom
k Francúzskemu sedlu.
Dnes sa tam nedostaneme, kempujeme priamo pod hlavou Bielej hory, pod
jej hypnotizujúcim pohľadom, zasiahla nás svojím tieňom, vidí, že nám
je zima, ukrutná zima.
Ráno je bez chute do jedla, najviac sa míňa horúci čaj, horúca káva a
ryžová kaša, kým je ešte horúca, čo trvá len niekoľko minút, ale Bielu
horu to nezaujíma.
Ani naše pasy, ani vzdelanie, kultúra, náboženstvo, vzhľad, správanie,
zamestnanie, osobný úspech či neúspech, temno alebo jasno v duši, nič
z toho nestojí za pozornosť.
Zaujímavá je len otázka, ako zvládneme cestu, a my ju túžime zvládnuť,
jediný pohľad na hranicu tieňa a slnkom ožiareného svahu pod sedlom
nás vystrelí z miesta, blahodarné teplo je na dosah.
Biela hora vidí, ako sa vyzliekame, fotografujeme a usmievame, vidí nás
prejsť zasneženým kotlom bez najmenšieho vánku, škvariť sa ako na
panvici, vidí, ako dosahujeme Francúzske sedlo.
Pred nami sa odkrylo Zatajené údolie, za chrbtom nám žiaria svetové
velikány, Čech-samotár sa potuluje krajinou, podľa toho, čo vraví, si
resetuje hlavu a upratuje život.
Biela hora sa ešte raz načiahla za nami svojím tieňom, ale nedočiahla, stále
nás sleduje pohľadom, po zázvorovom čaji sme sa začali chystať na
Dhampus, najvyšší bod treku.
Ráno pár minút po štvrtej s rozsvietenými čelovkami nasledujeme Kalema, temnotou sa pohybuje osem svetielok, Dhampus vystúpil z tmy
a hoci jeho výška vzbudzuje rešpekt, nevyzerá hrozivo.
V polovici výstupu vychádza slnko, no únava sa stupňuje a dych sa kráti,
pre nedostatok kyslíka siahame na dno síl, jeden z nás sa rozhodol vrátiť,
počká nás na mieste, kde majú nosiči postaviť stany.
Konečne sme hore, na našom vrchole, hrdinkou dňa je Mária, jediná žena
medzi nami, dlhé minúty vychutnávame sladkých šesťtisíc, priezračný
pocit, mlčky prežívaný s každým nádychom a výdychom.
Vystupujeme zo seba, mohli by sme takto zotrvať tisíc rokov, objímať šíre
priestory, v nich rozostavené velikány, priamo pred nami Annapurnu,
vpravo Dhaulágirí – Bielu horu.
Okolo nej sme sa točili celý čas a teraz na nás žmurkla.

6
Kalemov povel na zostup nás vracia do seba, zasa sme to my, som to ja,
nasleduje cesta nadol, uvoľnenie, velikány sa kúpu v slnku, chvíľami
ich ozdobí oblak.
Keď sme došli na miesto, kde mal byť postavený tábor, a nebol, Kalemovi
sa postavili všetky vlasy na hlave, zveril nás Harrymu a rozbehol sa
nevedno kam, niekam za svojou intuíciou.
Harry nám v diaľke ukazuje stany, my nič nevidíme, len si domýšľame, že
nosiči nasmerovali trasu kamsi inde, dlho nám trvá, kým ta dôjdeme, ale
náš kamarát tam nie je a nik ho nevidel.
Len Biela hora videla, ako našiel chodník a vydal sa po ňom vo viere, že
tábor bude za zákrutou alebo za tou ďalšou, voda sa mu už dávno minula
a dehydrovaný kráčal v ústrety zapadajúcemu slnku.
Sme unavení a skleslí, jedlo nám nejde dolu hrdlom, zvečerieva sa, uzimení
a s chmúrnymi myšlienkami živíme v sebe nádej, že Kalem každú chvíľu
príde a nebude sám.
„Už idú, už idú!“ počujem zrazu krik Harryho, a naozaj, sú dvaja, po zvítaní
vypijeme posledné kvapky slivovice a s nesmiernou úľavou sa ukladáme
do spacákov, dnes zaspíme aj bez tabletky.
Ráno sa slnko oprelo do stanov, zalieva nás teplom, ktoré nám v posledných
dňoch tak chýbalo, raňajky po čase znova neuveriteľne chutia, potajme
si obzerám živého kamaráta a ďakujem osudu za to, že môžem.
Pokračujeme v zostupe, holé pláne začínajú zarastať trávou, osamelú
kosodrevinu doplní ďalšia, objavujú sa ťahavé tuje a medzi skaliskami
mohutné šípové kry.
Biela hora nás ešte vidí pri prázdnom salaši, opustenom pred
nadchádzajúcou zimou, a zveruje nás do opatery Annapurne,
ktorá nám pripravila veľkolepé divadlo.
Bezprostredne pod našimi nohami sa začali do údolia nasúvať oblaky,
najprv jednotlivo, neskôr v súvislej vrstve, ktorá oddelila štíty od údolia,
priestor a čas mi búchajú na srdce a ja im otváram.
Nevšedný pohľad nám vzal reč, roztrúsime sa do stanov, ležím prikrytý
spacákom, opretý o ruksak, neviem sa vynadívať, Harry mi priniesol
keksy a nalial ďalší citrónový čaj.
„Zazipsujem ťa?“ spýtal sa. „No, I watch TV,“ odpovedal som, vytreštil
na mňa oči, ale keď som mu pohľadom naznačil scénu za ním, obzrel sa,
usmial sa a nechal ma tak.
Azda to bol už sen, obrátil ma k môjmu otvorenému ja, pred ním tma,
za ním tma, ale v ňom svetlo, brieždenie, úsmev plný žiarivých zubov,
bielych ako snehy Dhaulágirí.

7
John Borno sedí na skale a hľadí do údolia, ani mne sa nechce pohnúť,
opúšťame tento vysoko posadený svet, na otvorenom priestranstve sa
do nás oprel vietor, ochabol až v kamenných uličkách Marphy.
Na plochých strechách sa suší úroda a drevo naplavené z rieky, vypratá
bielizeň povieva vo vetre, je tu kláštor, mnísi, modlitebné mlynčeky,
obchody, cestovné kancelárie, krčma s internetom a lacným pivom.
Na rozlúčkovej hostine je veselo, príhovory, poďakovania, hudba, tanec,
ryža, dusená zelenina, špenátové listy na cibuľke, kuracie kúsky na karí,
grilované rybie plátky s korením masala a ryžové víno.
Stalo sa to najlepšie, čo sa mohlo stať, nestalo sa nikomu nič, sme všetci,
sme hlboké modré nebo, sme dýchanie, ktoré je viac ako reč, sme búrlivá
rieka, vyrážajúca z ľadového tunela.
Dovidenia dobrodružstvo, dovidenia vietor, čo sa pohráva s mantrami
na farebných vlajkách: óm mani padmé húm, óm mani padmé húm;
jasám od šťastia, míňa nás stádo kôz a ich ukričaný pastier.
Zakričal by som niečo aj ja, čosi o tom, čo vraví mantra: o ceste učenia,
o učení cesty, o spojení učenia a kráčania po ceste, ale voda hučala tak,
že nebolo počuť vlastného slova, nechal som si to pre seba.

Juraj Kuniak

Poznámky:
1. Dhaulágirí v mŕtvom staroindickom jazyku sanskrt značí „Biela hora“.
2. Text čiastočne čerpá látku z cestovného denníka Jána Jurkoviča, medzi kamarátmi prezývaného John Borno.

Ostatní tvorba Juraje Kuniaka publikovaná v Divokém víně:
DV 83/2016: Stratený vo veľkosti neba
DV 59/2012: Prechádzka s Paulom Klee
DV 56/2011: Ako sme sa stali kvetmi
DV 46/2010: Čára horizontu
DV 44/2009: Bloudivý nerv
DV 39/2009: Štyri ročné obdobia a další
DV 36/2008: Blues pre bláznivé dievča