Georg Flachbart

***

Milý Ludvik Hess,

aká to číra - až človek zíra - náhoda! Bol som cez Vianoce na Slovenku (žijem už vyše 20 rokov v Stuttgarte), a prvé noviny, ktoré som chytil do ruky boli SME z 27.12.07. Listujem, listujem a čo nevidím: "Zrelosť divokého vína". Mojou prvou reakciou bolo, že niekto si prisvojil názov Divoké víno. Ale už pohľad na obrázok ma uistil, že nejde o žiadnu zámenu alebo výmenu, ale že ide o Divoké víno - in echt!

Bol som práve v Kremnici, takže som hneď telefonicky poveril moju svokru v Bratislave bojovou úlohou, zadovážiť mi Váš opus dei! Až v poradí siedmom, veľmi nenápadnom knihkupectve, do ktorého vošla skôr zo zotrvačnosti, sa jej podarilo zohnať jeden exemplár. Keď som ho neskôr zobral do rúk, poriadne prekvapený jeho objemom i váhou (očakával som niečo veľmi útle, ľahké - pannenské?), ocitol som sa v okamihu v Prahe 1968-73. V tej dobe som tam študoval na Filozofickej fakulte filozofiu a psychológiu a ... písal básne!!! Beaming fungoval tak perfektne, že časopriestor, v ktorom sa aktuálne nachádzam, odvtedy už nemá dobré tesnenie, páchne v ňom silne minulosť. (Je to nanajvýš príjemný pach, môžem Vás hneď ubezpečit, plný erotiky!) Takže vďaka Vašej antológii som zažil taký menší časo-priestorový šok, z ktorého sa už druhý týždeň zotavujem. Moja vnútorna time machine teraz poriadne rapluje. (Mám ju dať do opravy, alebo radšej nie?)

Navyše: Hrozne ma potešilo, keď som vv Vašej antológii uzrel aj svoje meno - Žorž Flachbart. Wow! To ste mi ale urobili obrovskú radosť, a to ešte v takej príhodnej chvíli - na prelome roka. Tektonika pamäti fungovala ako vo sne: uvolnila kompletné série nezvyklo živých obrazov. Jeden vrstva zabudnutia za druhou postupne odpadávala ako keď opadáva v silnom vetre lístie zo stromov, a ja som skončil na koleji Větrník jih na Petřinách (na Větrníku sever bydleli "ženštiny", že jo?) Počas desať-hodinovej cesty autom do Stuttgartu o niečo neskôr som intenzívne rozjímal nad tým, byť či nebyť znova ... básnikom. Tak mi utiekol čas "coby dup". Výsledok úvah: vlastne som nim nikdy neprestal byť, aj keď som po zákaze Divokého vína pomerne skoro prestal písať ... básne. Vďaka za inšpiráciu, pane Luďku Neznamej!!! :-) A tiež za tie rozšafné vstupy k jednotlivým kapitolám, ktoré som v veľkým pôžitkom čítal a ktoré ma doslova zviedli k tomu, byť v závere tohoto listu absolútne konkrétny:

V DV som publikoval v rokoch 1970-72. Prvýkrát v čísle 2/1970, naposledy v ... neviem už presne kedy, lebo to číslo, v ktorom ste mi dali dokonca jednu dvojstranu k dispozícii, bolo rozchytané skôr, než mi redakcia stihla poslať jeden exemplár. (Keď sme sa v redakcii neskôr stretli, pán Cincibuch to nedopatrenie veľmi ľutoval a dovolil mi nahliadnúť do redakčného výtlačku. Bohužial Vás osobne - až na tu fotku so slonom - som nikdy nestretol. (Ale čo nebolo, môže ešte byť, no nie?) Kontakt k DV mi sprostredkovala - jak jinak, pánove!? - moja sestra Oľga, ktorá vtedy pracovala v nakladatelstve Obzor v Bratislave a vedela o tom mimoriadnom "plátku" v Prahe, a tiež o tom, že "smolím" potajomky básne. Petr Cincibuch, ktorého kontaktovala, sa ukázal ako nadmieru veľkorysý človek, tak mu zopar mojích básni poslala. Pravdepodobne si niektoré z nich prečital... Takze tak som sa dostal do "tisku". Nezrel mladík (Pepa Daniš by povedal "koloušek") z Kremnice. A to ho do takej miery poznačilo, že ostal "divokosti" Divokého vína navždy verný:

Na "výške" kvôli vlasom (yes, hair!) nerobil vojnu, to skôr to druhé - sen všetkých mladých intelektuálov - modrá knížka - sa mu nesplnil; po návrate z Prahy na Slovensko prestal písať básne, po tom čo mu tam poradili, aby najprv prešiel "dielňou" básnickej prílohy Smeny na nedeľu; ako náhradu zato si vybral "prísnu vedu" na SAVke; podobne ako v Prahe v tom najlepšom odišiel ... na vojnu, a to ako radový vojak s PhD na dva roky (teraz je pre tímovu prácu ako stvorený ;-)); ale predtym než odisiel, sa hrozne zaľúbil do "své ženy Ruženy", zvanej Cheri z Lýry (bratislavskej), ktorej písal z vojny každý deň jeden líbesbríf. Skrátka: namiesto erotiky poetika. Dva roky.

DV syndrom pôsobil ale aj neskôr v Nemecku, kam emigroval via Cyprus v roku 1980 asi pol roka po navrate z vojny. Dnes sa ten už nemladík pohybuje prevážne v koridoroch medzi filozofiou, vedou, médiami a architektúrou a dbá nato, aby poézia ako knowledge engineering par excellence mala dostatok príležitostí intervenovať v jeho živote. Jeho povolanie: krotitel komplexity. (Básnik?)

Se zvlášť srdečným pozdravem Vám a všem ostatním divokým vinařum - žijícim i nežijícim, v Praze i mimo Prahy.


Georg (Žorž) Flachbart

Stuttgart, 8. 1.2008


P. S. Pre zaujímavosť, mám tieto DV čísla: 2/70, 4/70, 5/70, 6/70, 9/70, 1/71, 3/71, a 8+9/71.

Ostatní tvorba George Flachbarta publikovaná v Divokém víně:
DV 36/2008: Veľavážený pán, básnik má splín a další