Marta Hlušíková

Text nebyl redakcí korigován

DVERE

Každý máme nejaké svoje dvere. Úctivo na ne klopeme, netrpezlivo vyklopkávane, ešte netrpezlivejšie ich otvárame, búchame na ne, lomcujeme kľučkou, otvárame ich, zatvárame, div ich nevykĺbime z pántov. Na koľké dvere som klopala a koľké dvere otvárala tým, ktorí potrebovali pomoc! Ťažko si vybrať tie pravé.
A predsa si spomínam na jedny, ktoré viedli do mojej prvej triedy. Študenti boli už dospelí, väčšina z nich bola staršia ako ja – ich triedna. Otvorila som tie biele drevené dvere a za nimi sedelo vyše tridsať párov očí, ktoré ošacovali najprv moje nohy. Neviem, či nejaká manekýnka prešla po móle tak pozorne, ako vtedy dávno ja uličkou medzi lavicami ku katedre.
Aj nemocničné dvere si výrazne pamätám: otvorili sa, sestrička do nich strčila hlavu a povedala: Máte telefón! Vtedy ešte neboli mobily. A ja, rozbitá po pôrode na tristo kúskov, som sa prišuchtala k telefónu, zdvihla slúchadlo a v ňom sa ozval rozjarený hlas môjho manžela: A vieš ty o tom, že máme syna?
A ešte jedny dvere vyplávali z mojich spomienok: dvere na spoločnom kabinete dvoch mojich kolegov. Jeden z nich bol sedliačisko ako repa – každú veľkú prestávku si opekal na panvičke slaninku, a druhý kolega bol zástancom zdravej výživy. Nosil si na desiatu jogurt a jabĺčka. Blaško, ak ma počúvaš, to my sme ti vtedy tie jablká zjedli. Boli sme mladí a drzí. Prepáč nám to, zbytočne si podozrieval svojho kolegu. No a práve tie zjedené jablká sa stali jablkami sváru. Od rána sme videli, že dvere na kabinete kolegov sú otvorené a v strede je stolička. Školník čosi nad dverami opravoval a tak zostala nešťastná stolička medzi dverami. Kolegovia ju obchádzali až do konca vyučovania.
Dvere, ktorých kľučku cítim v dlani, sú dvere gymnázia, v ktorom som učila 24 rokov. Prešli nimi stovky mojich študentov a nakoniec aj ja. Nenápadne, ako keď si odskočíš do bufetu po obložený rožok.

MINIMALIZMUS V ŽIVOTE

Keď sa raz rozhlasový reportér opýtal známej speváčky, čo by ešte v živote chcela dosiahnuť, povedala, že porýľovať záhradu. Bolo to už dávno, asi pred tridsiatimi rokmi. Jej odpoveď ma vtedy prekvapila, často som si na ňu neskôr spomenula. Zaskočil ma ten minimalizmus v priamom vysielaní. Nechápala som, že obyčajné zrýľovanie záhrady stačí speváčke na to, aby bola šťastná. Najprv som si myslela, že je to póza, taký reklamný trik. No ako človek dozrieva, mení sa jeho optika – a nie je to len okuliarmi. Možno je to zmenou uhla pohľadu na život, lebo postupne som prichádzala na to, že aj obyčajnosť má svoje čaro. Idete napríklad po ulici a začne tak obyčajne pršať. Vytiahnete si dáždnik a neplánovane pozorujete hríby ďalších dáždnikov. Možno by ste aj chceli myslieť na to, že by sa patrilo byť už doma, no vy zrazu uvažujete o tom, že dáždnik pred vami vyzerá ako baroková kupola kostola, okolo ktorého ste kedysi dennodenne chodili. Páčil sa vám vtedy miništrant, ktorý sa vždy cestou z kostola zastavil na námestí na zmrzlinu. Spomeniete si, že tento letný dážď vždy robil na teplom asfalte kalúžky, na ktorých rástli bubliny. A kým dopadla prvá kvapka, ticho na rozpálenej ceste zasyčala. V takých kalužiach ste sa s kamarátkami naboso brodili, voňali teplý asfalt a chytali mokré perly dažďa, ktorý druhý raz pršal z gaštanovej aleje vo vašej ulici. Vlastný životný film vám občas umožní nájsť v obyčajnosti toľko krásy, že to viete len vy sami.
A preto sa dnes ani neodvážim pomyslieť, koľko zázračností sa skrýva v rýľovaní obyčajnej záhrady.

O PÁNU HREBÍČKOVI

Po skončení vysokej školy som zakotvila na jeden rok v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Pridelili ma k malému človiečikovi, ktorý mal hrubé okuliare a ktorý za dverami vykladal komusi vyššiemu, že ani nemá pre tú novú (akože pre mňa) stôl a vôbec, načo mu budem. Akurát tak zavadzať. Keď vyšiel z dverí pracovne, iba čosi zamrmlal a dal mi do rúk akýsi papier s textom.
- Nájdete tam chyby. O hodinu sa stretneme, - vydal rozkazy a nebolo ho (neskôr som sa dozvedela, že môj budúci šéf bol dlhé roky vojakom z povolania). Dvere sa za ním zatvorili a ja som osamela s papierom v ruke na chodbe. Išla som si sadnúť na sekretariát a ticho ako myška som hľadela do zákerného textu. Bolo v ňom chýb ako maku. Vyše sto. Presne o hodinu sa zjavil pán Hrebíček, tak sa môj šéf volal, zabodol do mňa svoje obrovské oči spod skiel na nose a povedal:
- Tak ako? Koľko chýb ste našli? - Vyše sto, - hovorím.
A vtedy sa udiala premena, akých v živote zažijeme len niekoľko. Pánu Hrebíčkovi vyskočilo obočie a oči sa mu zablýskali.
- Nože, - zobral papier a kývol rukou, aby som ho nasledovala. Skontrolovali sme iba prvý odsek. Odložil papier, pozrel sa na mňa a odvtedy to bol úplne iný človek. Začal mi prideľovať zaujímavé texty na korektúru, naučil ma dôslednej práci s textom. Bol to rok, na ktorý nikdy nezabudnem. Nalepilo sa na mňa toľko, že niekedy som už nedokázala vnímať nové a nové poznatky. Pán Hrebíček vedel poradiť. Nikdy nehovoril zbytočne, mal svojský suchý humor a prenikavý úsudok. Bilo v ňom rebelantské srdce. Keď som po roku odchádzala z Archeologického ústavu, v deň odchodu mi povedal:
- Viete, koľko chýb v tom texte našli tí, čo sem chceli prísť pred vami? Najlepší výkon bol dvadsaťsedem.
A preto mi je tak trochu smutno, že v kalendár nie je Deň šéfov. Vlastne nie je nič stratené. Práve som ho vymyslela.

CHLAPI - MUŽI

Témou dnešnej mojej glosy budú chlapi. Nie, nie, žiadne vzory podstatných mien – chlap, hrdina, dub, stroj, kuli. Ani krčmového chlapa, čo buchne do stola mohutnou päsťou a kopne do seba štamperlík, ani toho nechcem dnes veľmi spomínať. Chcem hovoriť o tom, že na dverách toaliet zvyčajne nájdeme tabuľku MUŽI a ŽENY. Nie CHLAPI a ŽENSKÉ. Pretože muž – to je aj chlap, aj drsniak, aj rojko, aj manžel, aj slobodný ... a takto by sme mohli ešte pokračovať aj minútu-dve. Chlap, nech je aj akokoľvek odvážny, hrdý a sebaistý, nikdy nedosiahne to, aby trónil na tabuľke označujúcej WC. Túto výsadu majú iba muži. Podobne je to s rodom – je mužský, ženský a stredný, a nie chlapský, ženský a stredný. Nechápem, prečo sa potom v čase hlavných televíznych správ nehovorí o mužoch, ale o chlapoch a prečo niekomu hrozí basa a nie väzenie. Povedia nám, čo urobil frajer mladučkej celebrity. Nie priateľ. Frajer. Siahame po hovorovej slovnej zásobe a úroveň správ znižujeme na krčmovú.
A možno sa mýlim. Možno sa pripravuje invázia nových, chlapských, WC tabuliek a ja o tom ani len netuším! Možno vypukla kultúrna revolúcia a ja som mimo! Čo ak objavím v poličke Jeromeho knihu Traja chlapi v člne? Možno v kinách už premietajú remake francúzskeho filmu Chlap a žena. Jeden nikdy nevie, znie to tak tarzanovsko - novátorsky. Bojím sa nazrieť do Hrušovského prózy. Čo ak ju nanovo vydali pod názvom Chlap s protézou? A do Chalupkových Spevov sa už nepozriem vôbec, lebo nie je vylúčené, že tam nájdem nie Likavského väzňa, ale Likavského basistu.
Áno, sú situácie, kde slovo chlap je namieste: napríklad keď Michal Tučný spieva dnes už kultovú pieseň Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap.

NOČNÝ BRATISLAVSKÝ PRÍBEH

Skúsenosť mojej priateľky v hlavnom meste republiky by sa dala nazvať „Nočný príbeh“. Pozrime s na jej zážitok bližšie: je večer, autobus plný cestujúcich, priateľka sa vracia z veľkej kultúrnej akcie k známym, u ktorých má prespať. Zrazu prudké zabrzdenie. Šofér skočí na brzdu, aby zabránil zrážke s osobným autom. Moja priateľka preletí cez dve sedadlá a zisťuje, že z hlavy jej tečie krv. O chvíľu je od krvi celá. Šofér volá záchranku, priateľku s hlbokou tržnou ranou odvážajú do štátnej nemocnice. CT vyšetrenie, injekcie, zašívanie rany na hlave. O jedenástej večer ju z chirurgie prepúšťajú. Priateľka sa pýta, v ktorej nemocnici vlastne je a ako sa dostane k známym. Je ešte otrasená zážitkom z autobusu, vyholenú hlavu okolo rany má prikrytú vlasmi, ruku narazenú a dlaň opuchnutú. Pred odchodom dostane inštrukcie:
- Teraz pôjdete do pokladnice zaplatiť za pohotovostné ošetrenie. Potvrdenie nám prinesiete.
Keď mi priateľka rozprávala svoju anabázu, prvýkrát ma zarazilo, že musela platiť za ošetrenie, ktoré vzniklo ako následok kolízie autobusu s autom. Kolízie, za ktorú nemohla. Poškodenou bola ona. A druhý raz som sa zarazila nad systémom nemocnice – pacient, ktorého by sa patrilo po chirurgickom ošetrení odviezť domov sanitkou, v post šokovom stave blúdi po nemocnici, hľadá pokladnicu a s dokladom o zaplatení sa vracia na oddelenie, kde ho ošetrili.
Ozaj - kto by bol zodpovedný za to, keby sa napríklad priateľke zakrútila hlava a spadla by na ulici? Každý si predsa vzorne splnil povinnosť: šofér zabránil väčšej zrážke, záchranka pohotovo odviezla pacientku do nemocnice, lekári starostlivo ošetrili ranu, vyčistili ju, zašili, urobili všetky dostupné vyšetrenia. Nemocnica mala svoje peniaze, priateľka sa nakoniec o polnoci dostala k známym. Všetko do seba krásne zapadá, len z celej situácie akosi vypadol človek. Nočný príbeh stratil človeka – a pritom bolo v celom príbehu ľudí ako maku.

UČENIE JE NUDNÉ?

Raz mi jedna známa povedala, že ona by nemohla učiť. Vraj to musí byť príliš nudné – stále dookola to isté. Prekvapilo ma to, lebo nikdy som učenie nepovažovala za nudnú prácu. Keď som o rok natrafila na identické učivo v inej triede, vždy som urobila obmenu. Pokúšala som sa o iný spôsob práce s textom. A tak som za takmer 40 rokov pedagogickej práce nikdy nepostrehla nudu. Keď som nedávno vybaľovala škatule plné kníh, poznámok a materiálov, ktoré mi zostali po toľkých rokoch učenia, natrafila som aj na práce študentov, ktoré som nedokázala vyhodiť. Pripomenuli mi hodiny krásnej tvorivosti – práve sme sa učili pochopiť, čo je to haiku. Zasvätenci vedia, že je to kratučká báseň, ktorá pozostáva z troch 17-slabičných riadkov. 5-7 a 5 slabík. Akási básnická fotografia, v ktorej musí byť zachytený časový údaj. Tu sú ukážky z prác mojich študentov: Matné svetielko, / zasnežené ulice, / nevidím stopy. // Na teplých oknách / sa začala maľovať / studená kresba. // Sedím v škole, /myseľ odvial jarný vzduch / a nevnímam nič.
Odkladám haiku už dnešných vyštudovaných vyskoškolákov a do rúk sa mi dostáva text piesne Wonderful world, ktorú sme si na hodine púšťali v interpretácii Louisa Armstronga, prekladali ju do slovenčiny a celý deň nám vtedy znelo v hlave: vidím teplé ľudské dlane, srdcia vykúpané, žiaden ľudský pád, iba: mám ťa rád.
A tu zrazu držím v ruke témy, ktoré som študentom kedysi napísala na tabuľu ako námety na úvahu: Nauč sa rozoznávať ozajstnú tvár ľudí. / Iba ten, kto nemá dosť bohatstva v sebe, musí slúžiť veciam. / Čo vieme dať iným, to nikdy nejde na náš úkor. Študenti sa tak vzácne dotkli slovenských básnikov a musím povedať, že to neboli plané úvahy.
Rada by som stretla svoju známu a pozvala ju na šálku kávy pri škatuliach plných spomienok na prekrásne povolanie. Povolanie, ktoré nikdy nemôže byť nudné.

FUTBAL CHLAPCOV

Okolo futbalového ihriska v našom meste chodím takmer denne. Vždy sa na ňom niečo deje – cez pracovné dni tréningy a počas víkendov zápasy. Minule, bola to sobota, sa na jednom z ihrísk naháňali za loptou dve žiacke mužstvá. Vlastne ešte len družstvá, lebo o mužnom veku sa tu hovoriť nedá. Tréneri pokrikovali na svojich zverencov, rodičia prežívajúci zápas nadmieru emotívne svojim deťom radili spoza bielej čiary, slniečko sa smialo, chlapci predvádzali pred najbližšími svoje futbalové umenie – a tak som sa na chvíľočku pristavila. Bola som odmenená: mohla som pekne naživo sledovať útočnú akciu modrých a obranné majstrovstvo bielych. Potom sa sily obrátili a tlačili bieli. Zápas bol vyrovnaný, striedavo sa útočilo na bránku súpera, situácia, keď by sa malo niečo stať. Niet nič horšie ako stereotyp. O chvíľu som sa dočkala zmeny: jeden z modrých hráčov predviedol pred šestnástkou sfaulovanú obeť. Jasne som videla, že biely bežal za modrým, ani sa ho nedotkol, a vtedy modrý trošičku povyskočil a potom sa zvalil ako podťatý. Chvíľu sa vôbec nehýbal, pripomínal mŕtveho chrobáka a čakal akože sfaulovaná obeť na rozhodcu. Vyzeral ako po náhlom infarkte, až som sa preľakla. Videla som však, že okom pozorne sleduje trávnik, a tak ma zaujímalo, ako vyrieši situáciu rozhodca. Ten prišiel a stuhnutého modráka napomenul. Modrý hráč vyskočil ako strunka a hralo sa ďalej. Potešila som sa, že rozhodca zhodnotil situáciu správne, a zároveň ma ohromila sila hereckého talentu u modrého hráča. Na jeho približne 12 rokov to nebolo najhoršie. Aj správanie rozhodcu ukazovalo, že na podobné úkazy je zvyknutý. Uvažovala som, že predsa som tým chalanom len krivdila – oni nie sú družstvo, oni sú už mužstvo!
Naučili sa napodobňovať dospelých naozaj vo všetkom.


Marta Hlušíková

Ostatní tvorba Marty Hlušíkové publikovaná v Divokém víně:
DV 115/2021: O prokrastinácii a další
DV 113/2021: Monológ
DV 112/2021: Kazove labute a další