Marta Hlušíková

Text nebyl redakcí redigován

KABÁT OD JEŽIŠKA

Konečne odchádzam zo školy domov. Hore na streche robotníci upevňujú novú konštrukciu nad átriom a vežové hodiny odbíjajú štyri. Často ich počuť až sem, vždy bijú o päť minút skôr. To je dobre, lebo stihnem súťaž v telke. Uvarím si kávu, vyložím si nohy, dočítam konečne Máraiho, uvarím si ešte jednu kávu a bude mi dobre.
Prejdem na druhú stranu ulice a nadýchnem sa. Schodíkmi vyjdem na hrádzu a vykračujem si po nábreží Rimavy. Vo vzduchu je také zvláštne svetlo ako na starých obrazoch. Žltohnedé. Pod nohami mi šuchocú farebné listy javorov, v tráve sa belejú posledné šampiňóny a na visutom moste sa smejú deti. O hodinu sa bude stmievať a ja si tú hodinu chcem užiť.
Zvoní mi mobil.
– Tu Viera. Vykradli ťa.
– Čože?
– No vykradli! Telku, počítač, obrazy a ja neviem čo ešte. Musíš prísť! Zatiaľ dávam pozor na byt. Poliši sa ešte zastavia, máš spísať, čo zmizlo. Švihni si.
No do kelu. Určite zobrali aj obraz od otca. Ešte aj dnes ho vidím pred sololitovým obdĺžnikom. A ten jeho šťastný výraz, keď ho vpravo dolu podpisoval! Viete, maľovať kone, to je konská robota, hovoril naoko skromne redaktorke ktoréhosi týždenníka a pozoroval po očku fotografa, ako ho svojím bonmotom ohúril. Nie, obraz by nemuseli zobrať. Televízor ma až tak netrápi, aj keď som chcela pozerať tú súťaž. Počítač áno. Mám v ňom všetky materiály na vyučovanie, prezentácie, ktoré som si roky robila. Som taká krava! Keď mi Igor hovoril, aby som si veci zálohovala, stále som to odsúvala. No nič. Už to nevrátim späť. A ešte k tomu havrany. Akoby sa zrazu zbláznili. To ich krákanie mi preďobáva sluchy.
Kráčam ako automat. Oproti mne nevrlí ľudia a zrazu vidím ženu. V mojom kabáte, mojich čižmách a mojej čiapke! Zatajujem dych a pozerám sa na ňu ako hlúpa. Žena zachytí môj pohľad a slabo sa usmeje. Prejde okolo mňa a ja zrazu neviem, kde je sever. Obraciam sa ako zhypnotizovaná a sledujem neznámu. Kráča ulicou k námestiu. Potom zabočí doprava a otvára dvere na Bokrošovej cukrárni. Sadá si za stolík pri výklade a ja idem za ňou a sadám si k nej. Prikývne, že je tu voľné a zasa sa slabo, akoby ospravedlňujúco usmeje. Objednáva si kávu. Aj ja si objednávam. Mätie ma, že žena sa dokonca na mňa podobá. Vyzerá ako ja pred desiatimi rokmi. Len je akási unavená. Utrápená. Možno sa mi to všetko iba zdá. Nervy mám vyšponované.
– Vy ma sledujete? – spýta sa zrazu žena a tá otázka mi akosi k nej nesedí. Utrápení ľudia nedávajú také priame otázky.
– Ja? Nie... Asi sme len šli rovnakým smerom, – hovorím a pokúšam sa dať svojmu hlasu presvedčivý tón.
– Asi... – ticho povie žena a začína si sypať do kávy cukor. Chce si ísť vypýtať ešte jedno vrecúško, ale dávam jej svoje. Neznáma zaďakuje a oči uprie kdesi mimo priestoru.
– Aj ja som kedysi pila bez cukru. Dávala som si pozor na postavu. A potom to už bolo všetko zbytočné. Mala som úplne iné starosti. Muž zomrel a na dve deti som sama. Po večeroch začínam druhú zmenu, a keď deti pospia, prepisujem do počítača diplomovky. Sem-tam vychytám aj nejaké tie chyby. My sme kedysi boli lepší v pravopise, – pozerá sa na mňa, sŕka horúcu kávu a ja rozmýšľam, ako sa mám spýtať, prečo má na sebe môj kabát, moje čižmy aj čiapku. Nakoniec zo mňa vylezie:
– Máte pekný kabát.
– Áno, hneď sa mi zapáčil. Zaujímavé, mám ho len pár hodín a vy si ho hneď všimnete. Jedna Cigánka dnes zazvonila pri dverách a ponúkala mi ho aj s čižmami a čiapkou. Za dvadsať eur. Chápete to? Určite ho niekde potiahla. Ale pre mňa je to ako dar z nebies. Môj starý kabát sa už ani nedá nazvať kabátom. Viete, čo mi povedal minule syn? Mama, a prečo ty stále chodíš v tom istom čiernom kabáte? Vidíte – a tento je elegantný, sivý, s bordovým lemovaním. A tie čižmy s čiapkou... Ja vám poviem, nechcela by som sa stretnúť so ženou, ktorej to tá Cigánka potiahla. A možno ho ani neukradla. Možno si to jej dcéra priniesla z Nemecka. U nás vo vchode sú tiež Cigáni. Mladá chodí no Nemecka a vždy sa vráti vo fungl novom. Čižiem má aspoň desať párov. Prepáčte. Ani neviem, prečo vám to rozprávam.
– Máte syna a dcérku?
– Áno. Peťka a Moniku. Sú to zlaté deti. Dobre sa učia. Zobrala som teraz štyri diplomovky, po večeroch to urobím. Aspoň si prilepším na Vianoce. Aj tento kabát. Odložím si ho a deťom poviem, že ho mám od Ježiška. Ale čižmy si nechám už teraz, sú teplé.
Žena dopila kávu, zaplatila a vstávala. Ako si dávala peňaženku do kabelky, všimla som si, že na zápästí sa jej blysol môj zlatý náramok, čo som dostala na narodeniny od mamy. Chcela som ju chytiť za ruku a stiahnuť jej ho. Ale iba stojím ako hlúpa a nedokážem nič urobiť.
– Ten náramok... – vravím a neviem, ako mám pokračovať.
– Prosím? – udivene sa na mňa pozrie a ja nedokážem čítať v tých očiach, ktoré sa mi raz zdajú pokorné a raz prefíkané. Akoby sa na mne zabávala a všetko vedela. Že je to môj kabát, že sú to moje čižmy, moja čiapka a môj náramok. Možno ma testuje a tu niekde je skrytá kamera.
Nemám síl niečo urobiť. Platím a vychádzam za ňou z cukrárne. Vonku je už tma.
– Dovidenia, musím ísť rýchlo domov skryť ten kabát. A potom za deťmi, ešte sú u svokry, – vraví žena. A znovu ten slabý úsmev.
Odkývla som a pobrala som sa domov. Musím zavolať políciu. Musím zavolať políciu. Ale čo im poviem? Že akási žena mala môj zlatý náramok, kabát, čiapku a čižmy a ja som s ňou sedela na káve a nechala ju odísť? Nohy ma automaticky nesú domov, zasa krákajú havrany.
Na chodbe ma čaká Viera.
– Kde si, preboha, toľký čas? Dávam pozor, aby sem nikto nevošiel. Aspoň keby som mala náhradný kľúč! Si myslíš, že nemám nič iné na robote? Už aj poliši odišli!
Byt vyzerá celkom normálne, akurát tam nie je počítač, telka a originál od Rumanského. Otcov olej visí. Kone na ňom zaryčia hrdelným rykom premiešaným s prachom a hneď mi je veselšie. Spoza kníh v knižnici vyberám šperkovnicu a otváram ju. Navrchu leží zlatý náramok od mamy.
Rozosmejem sa.
Najprv nahlas a potom už len ticho sipím. Viera na mňa vyjavene hľadí a ja nedokážem prestať.

Ostatní tvorba Marty Hlušíkové publikovaná v Divokém víně:
DV 119/2022: Druhá strana karty
DV 116/2021: Dvere, Minimalizmus v živote a další
DV 115/2021: O prokrastinácii a další
DV 113/2021: Monológ
DV 112/2021: Kazove labute a další