Marta Hlušíková

Text nebyl redakcí korigován

MONOLÓG

Áno, tak ako hovorím, pán doktor. Noc čo noc ho udieram do hlavy zmrznutou rajčinou. Je taká zmrznutá, že sa mi na ňu lepia prsty. A hladká ako biliardová guľa. A ja len udieram a udieram. Potom ráno, keď sa zobudím, sa cítim previnilo. Pripravím mu dobré raňajky a potom v robote by som si najradšej prešila prsty, aby som v nich necítila tú studenú rajčinu. Ja som šička, viete? Po takom sne musím dávať celý deň pozor, aby som si tie prsty naozaj neprešila. No v poslednom čase sa sen stále častejšie a častejšie opakuje, pán doktor.
Hm... Čo ma na Paľkovi rozčuľuje? Sme tridsať rokov manželia. Mám ho rada, aj keď je niekedy naozaj neznesiteľný. Kedy? Teraz vám to tak rýchlo nedokážem povedať. Ale áno, už viem! Keď chodí po byte a šúcha nohami. Pred rokom sme si dali spraviť plávajúcu podlahu. Poznáte to, keď niekto chodí bez papúč, je to taký pieskový zvuk. Až mi naskakujú zimomriavky. Pustím si vtedy v rádiu nejakú hudbu, aby som tie odporné šúchavé zvuky nepočula, a on že chce mať pokoj. Že má citlivé uši, vraj si to ani neviem predstaviť. V duchu si hovorím, kde nechal tie uši, keď tak šúcha nohami po podlahe.
Tak si hudbu púšťam iba vtedy, keď nie je doma. Aj minule. Vyrazil ako splašený a búchal susedom pod nami na dvere, aby stíšili tie ich odrhovačky. Fakt je, že to duc-duc ani ja nemusím. Mám vlastne šťastie, že slabšie počujem. Ja by som však všelijaké tie rapovačky aj vydržala, ale som nervózna z toho, že Paľko vybehne a zasa bude susedom mlátiť na dvere. Bože! Minule bol v našom amfiteátri nejaký raperský dvanásťhodinový festival do druhej v noci. Amfiteáter je totiž hneď na kraji nášho sídliska. Keď je nejaká hudobná akcia, trasú sa okná a nikto nespí. O pol dvanástej večer išiel Paľko s vatou v ušiach na políciu, že čo to má znamenať. Našťastie stretol hliadku hneď pri amfiteátri. Naštvaní policajti museli na tých pubertiakov v hľadisku dávať pozor, lebo akcia bola povolená primátorom mesta. Paľko sa vrátil, napchal si do uší ešte i toaletný papier a aj tak po biede zaspal až po druhej. O tom, že na papier v ušiach zabudol, že sa mu do uší dostala voda a že sa mu uši zapálili, to vám ani nebudem vykladať, pán doktor.
Alebo iné. Paľko robí všetko veľmi pomaly a pedantne. Keď niekam ideme, ja stojím hotová pri dverách ako výkričník a on sa ešte motá po byte, berie si doklady od auta, kľúče, zuby a sama ani dobre neviem čo. Potom kontroluje, či nekvapká voda a či je vypnutý plyn. Vtedy mu nesmiem povedať ani slova, lebo mu vraj roztrhnem myšlienky a on potom začína od začiatku. Pritom keď niekam cestujeme, všetko balenie je na mne, pán doktor! Iba na mne. On si zbalí holiaci strojček, ústnu vodu, kefku na zuby a to je všetko. A ja aby som rozmýšľala, či zobrať aj teplé oblečenie. Vždy nejaké, samozrejme, zoberiem, lebo on je zimomravý typ, takže v lete beriem aj flanelovú košeľu, aj pulóver a spodky. On ešte vymyslí aj vetrovku – obyčajne vtedy, keď je už všetko zbalené. Chcem zabaliť aj vetrovku a on že načo. Len tak ju hodí do auta a potom, keď prídeme na dovolenku, sa vetrovka povaľuje vzadu v aute a už ho netrápi. Ale niekedy sa na jeho zimomravosti aj nasmejem. Viete, ako spí? Leží na bruchu a nohy má od kolien zdvihnuté. Neviem, ako dokáže spať a mať také zdvihnuté nohy. Ja som to niekoľkokrát skúšala, ale nepodarilo sa mi to ani raz. Minule tiež spal s tými zdvihnutými nohami. Keď sa ráno prebudil, ešte som driemala, vystrašil ma jeho hlas. Vraj – umrzli mi nohy od kolien dolu! Umrzli mi nohy od kolien dolu! No áno, mal ich trošku studenšie. Jeho vec, keď si ich odkrvil...
Alebo pred týždňom. Ráno vstal, išiel otvoriť okno, aby sa dobre vyvetralo, a zrazu stúpil do hovna. Ozaj, zabudla som povedať, že máme psa. Mal práve nejaké črevné problémy. Takmer sa zbláznil. Paľko, nie Cézar. Poskakoval so zdvihnutou zahovnenou nohou až do kúpeľne, tam si ju drhol a sprejoval, dokonca kúpeľňu pokvapkal voňavkou, že sme smrdeli takým čudným pachom ešte ďalšie tri dni.
Prepáčte, dúfam, že sa vás nedotklo, že som povedala slovo hovno. Mohla by som aj výkal alebo dokonca exkrement, ale to by nebolo také smiešne. Ja som sa chichotala celé dopoludnie v práci, skoro som si naozaj prešila ruku ozdobným stehom.
A viete, čo ma nahnevá najviac? Také obyčajnosti. Napríklad mi tvrdil, že holub nerobí vrkú-vrkú, ale vedúca-vedúca. Ako môže holub vrkať že vedúca? Ale on je tvrdohlavý ako mul. Nedá si tú vedúcu vyhovoriť. Vtedy si vždy pomyslím na tie paradajky z môjho sna a až mi myká rukou. Prepáčte, je to hlúposť, viem. Ale ide ma z toho niekedy uchytiť. Napríklad máme v záchode takú tapetu. Má zvláštny vzor. Vždy, keď sa na ňu pozriem, vidím v nej rôzne obrazce. Dokonca tváre. A minule ma presviedčal, že Lenin nie je Lenin, ale že je to George Harrison. Akože ten obrazec, čo sa podobá na Lenina, nie je Lenin. Chápete, však? Jasne som mu ukazovala, že je to Lenin, dokonca aj náznak šiltovky tam bol. A on len že Harrison a Harrison. Vravím. Tvrdohlavý ako mul.
A pred rokom mi dal urobiť na dvoch pároch čižmičiek namiesto okovania špičiek výmenu podpätkov! Jediný raz v živote sa mi ponúkol, že niečo vybaví. No a takto to vybavil. Nespoľahlivý človek. Ale ja ho mám aj tak rada. Niekedy sa ho niečo spýtam, aby vedel, že ho uznávam. Aby mal radosť. Napríklad som sa ho spýtala na jednu vec, čo ma trápi už dlho. Prečo sa nedá vyskočiť a využiť, že sa zem krúti? Ja by som napríklad vyskočila, zem by sa pohla... Takto by som si iba trocha poskákala a čochvíľa by som bola na úplne inom mieste. Veď by sme mohli takto cestovať zadarmo! Neuznal môj nápad, len sa smial ako sprostý.
No alebo toto. Raz mali prísť deti na návštevu a ja som chcela napiecť bublaninu. Susedka mi dala práve čerstvé višne. Mala som vtedy zlomenú ruku, a tak sa Paľko ponúkol, že napečie on. A viete, čo urobil, pán doktor? Všetky višne do bublaniny zjedol! Zostala len jediná. Zapiekol ju a vyhlásil súťaž, kto tú višňu nájde. Skoro ma porazilo! A predstavte si, že vnúčatám sa ten jeho dementný nápad páčil! Vyhrala vnučka. Viete, čo jej dal ako odmenu? Starú prázdnu čajovú škatuľku. Povedal jej, že do rána jej tam narastie čaj. Toto všetko by však človek predýchal. Čo mi aj zostáva? No mňa uráža jeho hrubosť.
Mali sme takých susedov. Mladí ľudia to boli. Balkóny sme mali vedľa seba a oni dlho do noci hulákali. Asi brali drogy, lebo to na normálny alkohol nevyzeralo. Viete, čo urobil Paľko v noci o tretej? Postavil sa na balkón a zreval susedovi do tváre, lebo naozaj máme balkóny vedľa seba, že: Oddrapím ti gule! A potom ešte raz: Oddrapím ti gule! A sused sa chvíľu na neho díval a strašne sa smial, skoro z balkóna vypadol. Veď mohol mu to povedať aj ináč, nie? Počuli to aj susedia nad nami. Bolo mi to trápne, pán doktor.
Alebo minule prišiel z pošty – išiel si tam po dôchodok. Naštvaný a spotený. Viem, vonku bolo tridsaťsedem, to boli tie horúčavy, pán doktor, aj v televízore o tom hovorili. No a on sa teda vrátil z tej pošty a vraví: Vieš, koľko som musel čakať? Baba odbehla od okienka, dobre som videl, že išla ku kolegyni vedľa. Tá tam mala nejaké zákusky. Baba mala ešte kus v hube, keď prišla. Taká stará rafika šedivá, hnusná. Hlavu mala ako klinec špicatú. Takto doslova to povedal. A toto ma uráža. Ako potom hovorí o mne? Alebo ako o mne rozmýšľa? Tiež takto hnusne? Lebo vysmieva sa mi často.
Spomínam si, ale to bolo už naozaj veľmi dávno, že nám raz v jednej reštaurácii doniesli ku káve vodu. Vtedy skoro všade ponúkali turka. A ja som si v tej vode umyla ruky. Vraj som to mala vypiť! Ale ja som v jednom filme naozaj videla, ako sa v takej prinesenej vode umývajú ruky. Nie žeby mi bol ticho povedal, aby som prestala. Ja by som mu urobila tú radosť a prestala by som – aj keď si o tej vode myslím svoje. On ticho nebol, zavolal čašníka a nadal mu, že mi nedoniesol dve vody, lebo mám evidentne dve ruky! A ešte čašníkovi povedal, že slovo evidentne pochádza z latinčiny od slova video, čo znamená vidím. Takže či naozaj nevidí, že mám tie ruky dve. Hanbila som sa za neho, pán doktor, ako pes.
Viete, on Paľko je taký..., taký bez škrupúľ. Čo na srdci, to na jazyku. Nuž ale dnes je zlá doba! Dnes nemôžete povedať každému, čo si o ňom myslíte! Ani robiť by ste nemali všetko, čo vám napadne! Minule sme čakali deti, každú chvíľu mali prísť. Viete, čo urobil? Normálne v predsieni hlasno pustil vetry. A ony boli za dverami! Otvoril im a povedal: Chvíľu nedýchajte! Prdol som. Je toto možné, pán doktor? Ja sa za neho všade musím iba hanbiť!
Chcela som sa s vami poradiť, čo mám robiť s tým mojím snom. S tým o tej zmrznutej rajčine. Ako ho ňou mlátim do hlavy. Spomenula som si, že kedysi dávno sme sa učili od Jiřího Wolkra akúsi báseň. Nepamätám sa už, ako sa volala. Niečo o proletárskom mládencovi. Ten mal také divné sny. A autor v tej básni napísal, že na to, aby sa zabil sen, treba ho uskutočniť. Ja by som si ani nebola na to spomenula, ale mali sme jednu takú zapálenú slovenčinárku. No a toto som si z tej balady zapamätala. Odkedy som si na to spomenula, obchádzam paradajky v chladničke. Ale dlho som to nevydržala a dve som dala do mrazničky. Len som chcela vedieť, či budú naozaj také hladké ako biliardová guľa...
Sú, pán doktor. Sú!

Ostatní tvorba Marty Hlušíkové publikovaná v Divokém víně:
DV 116/2021: Dvere, Minimalizmus v živote a další
DV 115/2021: O prokrastinácii a další
DV 112/2021: Kazove labute a další